HISTÓRIA KULTURISTIKY V TOPOĽČANOCH
TOPOĽČIANSKA KULTURISTIKA
Ctení návštevníci, vítam vás na mojej webovej stránke a ponúkam zaujímavé čítanie o minulosti regiónu Topoľčian
Pomoc pri získavaní doplňujúcich informácií a fotografií k spracovaniu histórie topoľčianskej kulturistiky mi poskytli páni Ivan Mallo, František Zubatý, Ivan Cápay, Vladimír Hlavina, Róbert Chochula, Jozef Sitkey, Anton Ševčík, Viliam Mokrý. Všetkým veľmi pekne ďakujem.
Najstaršie archeologické nálezy patria do staršej doby kamennej (40 000 rokov pred n.l.). Intenzívnejšie bola lokalita Topoľčian osídlená v praveku v mladšej dobe bronzovej (1200-700 pred n.l.). V mladšej dobe železnej (400-200 pred n.l.) obývali územie Kelti. V 4. storočí pred n.l. až v 1. storočí prenikali do Karpatskej kotliny Germáni, koncom 4. storočia Huni (prišli z ázijských stepí - dnešné Mongolsko či severná Čína a boli aj európskou zmesou), v 6. storočí Avari, starí Maďari (Uhri) prišli do Karpatskej kotliny v rokoch 895-900, kedy už existovala Veľká Morava.
Slovanské osídlenie
Slovania na toto územie doputovali z takzvanej pravlasti, ktorá je lokalizovaná medzi rieky Visla a Dneper, oblasť Pripjaťských močiarov, Baltského mora, ale dokonca aj Balkánu. Počiatky slovanského osídlenia v karpatskej kotline sa datujú do rokov 454-568 - sťahovanie národov. Ich pohyb sa spája s presunom Hunov na západ. Slovania boli majstrami partizánskeho spôsobu boja. V lokalite dnešných Topoľčian sa objavuje slovanské etnikum pred 9. storočím. Tok rieky Nitry vytvoril v oblasti Topoľčian viacero ramien, v ktorých okolí prevažoval topoľový porast - osadníkov nazývali Topoľčaně.
Po rozpade Veľkej Moravy postupne v moci Uhorska
V rokoch 623-658 bola lokalita súčasťou štátneho útvaru Slovanov Samova ríša (franský kupec) a na prelome 7.-8. storočia vzniknutého Nitrianskeho kniežactva - Pribina. Potom bola lokalita súčasťou Veľkej Moravy v rokoch 836-907 (Mojmír I., Rastislav, franskí správcovia Viliam a Engelšalk, Slavomír, Svätopluk, Mojmír II.).
Najsilnejším náčelníckym rodom v maďarskom kmeňovom zväze boli Arpádovci (Maďari nie sú potomkami Hunov). Gejza utvoril okolo roku 970 Uhorské kniežatstvo v Zadunajsku (medzi Dunajom, Alpami, Drávou a Murou). Po Gejzovej smrti v roku 997 sa jeho syn Štefan (asi 975-1038) stal v rokoch 997-1000/1001 veľkokniežaťom Uhorska a v rokoch 1000/1001-1038 prvým kráľom Uhorska - Štefan I. Územia Slovenska sa zmocňovali postupne. Ústredná moc panovníka sa opierala aj o pomoc mnohých veľmožov slovanského pôvodu.
Zmocňovanie sa územia bolo prerušené a oddialené približne v rokoch 1001-1018 expanziou poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého (967-1025); od roku 992 poľské knieža a od roku 1025 poľský kráľ.
V priebehu 11. storočia sa stali Topoľčany trhovým a mýtnym miestom a sídlom fary. Najstaršia doložená písomná zmienka o Topoľčanoch je v zachovanej darovacej listine z roku 1235 uhorského kráľa Bélu IV. (žil v rokoch 1206-1270); v nej sa spomína osada Tupulchan spájaná s rokom 1173. Čoskoro sa z osady vyvinulo slobodné kráľovské mesto.
V moci Čákovcov
Po vpáde Tatárov v roku 1241 sa v priebehu 70-tych rokov 13. storočia ocitli Topoľčany v rukách magnátskeho rodu Čákovcov a boli obohnané hradbami (priekopy, palisády i kamenné bašty). Ako mesto sa spomínajú v roku 1334 a v roku 1342 boli kráľovským mestom.
Hrad nad obcou Hornouc (Podhradie) bol stavaný Čákovcami na prelome 13.-14. storočia.
V moci husitov
V rokoch 1431-1435 ovládli mesto husiti Prokopa Holého (1380-1434). V roku 1433 bol veliteľom posádky hajtman sirotkov Jan Šmikovský zo Žďáru (zomrel po roku 1442), ktorého dosadil Jan Tovačovský z Cimburka (1400-1464), ktorý v okolí Topoľčian spolupracoval so slovenskými husitmi Ladislavom z Ludaníc, Štefanom z Dolnej Krnče, Tomášom Kerekom z Lipníka, Jurajom z Bošian a so Štefanom a Petrom z Chrabrian. Ním podporovanú posádku v Topoľčanoch v apríli a v septembri 1434 obliehal Petr Čech z Levíc. Kapitánom topoľčianskych husitov bol v rokoch 1433-1435 Jan Čapek zo Sán (1390-1452), husitský poľný hajtman a hlavný hajtman sirotkov v rokoch 1431-1434. V roku 1434 topoľčianski husiti dobyli Bánovce. V roku 1435 sprostredkoval Jan Čapek odstúpenie husitskej posádky z Topoľčian. Husiti po vyplatení odstupného z Topoľčian odišli.
V rokoch 1440-1447 ovládli mesto radikálnejší bratríci pod vedením Jana Jiskru (1400-1462), ktorý získal v Hornom Uhorsku veľké majetky a vplyv; od roku 1444 sa stal jedným zo siedmich kapitánov spravujúcich Uhorsko a neskôr súperil hlavne s Hunyadi Jánosom (1387, 1400, 1407-1456) o moc. Po vyplatení odstupného husiti z mesta odišli. V regióne Topoľčian sa pohybovala aj ďalšia vetva husitov - táboriti.
V roku 1446 Pongrác II. zo Svätého Mikuláša (správaním lúpežný rytier) prepadol Jana Jiskru v jeho meste Topoľčany, ale Jiskrovi sa podarilo ujsť. Pongrác mesto vypálil a ukoristil stovky koní (husiti ich používali na ťahanie vozov mobilnej vozovej hradby). Keď sa po čase Jiskra vrátil s mohutným vojskom žoldnierov a obliehal Pongráca v hrade Hlohovec, musel spor s Jiskrom urovnať Pongrácov spojenec - od roku 1446-1453 uhorský gubernátor Hunyadi János, otec neskoršieho kráľa Hunyadi Mátyása (1443-1490) - ako 15-ročný vládol od roku 1458-1490; zomrel na mŕtvicu, vraj od rozčúlenia.
Historická perlička: v roku 1462 vydal Jan Jiskra z Brandýsa uhorskému kráľovi Mátyásovi známe valašské knieža Vlada III. Ţepeşa Draculu (1431-1476) - neskôr bol prepustený pre boj proti Turkom.
Turecké nájazdy
V 16. a 17. storočí mesto trpelo pod tureckými nájazdami aj drancovaním Krymskými Tatármi a odvádzaním veľkého množstva zajatcov do otroctva. V tomto čase bolo mesto obohnané až dvojitými obrannými valmi. Rozvoj Topoľčian spomalili početné požiare aj zemetrasenie.
V moci Rakúsko-Uhorska
V roku 1526 sa odohrala pri Mohácsi (Uhorsko) bitka medzi Uhorskom, vedeným kráľom Ľudovítom II. (1506-1526) a Osmanskou ríšou, vedenou sultánom Süleymanom I. (1494-1566). Víťazstvo Osmanov viedlo k rozdeleniu Uhorska na niekoľko storočí medzi Osmanskú ríšu, Habsburskú monarchiu a Sedmohradské kniežatstvo. V tejto situácii mnohí Uhri považovali Habsburgovcov za jedinú silu, ktorá dokáže krajinu brániť pred Turkami. Uhorské kráľovstvo (západná časť) – ovládané Habsburgovcami, sa stalo súčasťou habsburskej monarchie.
Habsburgovci získali uhorskú korunu v roku 1526, ale faktická kontrola nad celým územím Uhorska nastala až neskôr, keď bola krajina postupne oslobodená od osmanskej nadvlády v 17. storočí.
Habsburská monarchia bola súčasťou Svätej rímskej ríše národa nemeckého, ktorá bola už dlho v úpadku. Roku 1804 bola habsburská monarchia transformovaná na Rakúske cisárstvo a v rokoch 1804-1867 bolo Uhorsko súčasťou Rakúskeho cisárstva. V roku 1867 vznikla Rakúsko-Uhorská monarchia.
Poznámka: O porážku Osmanskej ríše (Turkov) sa najvýraznejšie pričinili: 1. Habsburská monarchia (Rakúsko), 2. Poľsko-Litovská únia, 3. Uhorsko, 4. Benátska republika (na mori). Spomedzi jednotlivcov: 1. Ján III. Sobieski (1629-1696) - poľský kráľ, 2. Eugen Savojský (1663-1736) - rakúsky vojvodca, 3. Nikola Šubić Zrínsky (1508-1566) - chorvátsky a uhorský šľachtic, 4. Štefan Bátori (1533-1586) - sedmohradské knieža a neskôr poľský kráľ, ktorý úspešne bojoval aj s ruským cárom Ivanom Hrozným (1530-1584).
Vznik Československa
V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorská monarchia rozpadla. Od 10. decembra 1918 oficiálne skončila maďarská vláda v Topoľčanoch a Topoľčany sa stali súčasťou Československa.
Do roku 1920 malo mesto názov Veľké Topoľčany (Nagytapolcsány - pozostatok prítomnosti v Rakúsko-Uhorsku) - 7239 obyvateľov. Od roku 1921 názov Topoľčany; všeobecné pomenovanie obyvateľov mesta je Žochári (podľa veľkých vriec na vlnu - žoch, žochy, ktoré prenášali na túto prácu najatí mocní chlapi).
Do roku 1944 tvorila židovská populácia tretinu obyvateľov mesta.
Citácia - zhrnutie: v moci politikov
Až do 5. storočia na území dnešného Slovenska žiadni Slovania nežili. K ich invázii došlo niekedy po začiatku 70. rokov 5. storočia. V priebehu pomerne krátkej doby sa tu udomácnili a prežili napriek mnohým pohromám (vpády Avarov v 7.-8. storočí, Maďarov v 10. storočí, Tatárov v 13. storočí, Turkov v 16.-17. storočí, maďarizácii od 19. storočia po začiatok I. sv. vojny) až do dnešných dní, kedy našou najväčšou pohromou boli a sú naši vlastní politici.
Stummerovci v regióne Topoľčian
Zrušenie šľachtických titulov po vzniku ČSR v roku 1918
Paragraf §106 ÚL odsek neuznáva „výsady pohlavia, rodu a povolania" a odsek 3 „tituly smú byť udelené, len pokiaľ označujú úrad alebo povolanie". Týmito paragrafmi vylučuje Ústava akúkoľvek pozitívnu právnu úpravu šľachtictva ako inštitútu, ktorý uznáva nerovnosť ľudí podľa pôvodu. Zákon č. 61/1918 Sb., ktorým sa zrušuje šľachtictvo, rády a tituly a zákon č. 243/1920 Sb., ktorým sa mení zákon o zrušení šľachtictva, rádov a titulov, šľachtictvo výslovne zakazujú a používanie šľachtických titulov sankcionujú. Rušia sa zároveň všetky práva a výsady, ktoré zrušené šľachtické tituly prinášali. Bývalí šľachtici majú zakázané používať svoje rodné meno s prídomkom, ktorý by naznačoval ich šľachtictvo.
Šľachtické tituly podľa vážnosti (okrem panovníkov)
| Uhorsko | Rakúsko (nemecké krajiny) | Anglicko | Francúzsko | |
| 1. | vojvoda (herzeg) | herzog (vojvoda) | duke | duc (vojvoda) |
| 2. | knieža (fejedelem/herzeg) | fürst (knieža) | marquess (markíz) | prince/prince du sang |
| 3. | gróf (gróf) | graf (gróf) | earl (=count) | comte (gróf) |
| 4. | vikomt (zriedkavý) | vizegraf (nie bežný) | viscount | vikomte (vikomt) |
| 5. | barón (báró) | freiherr/baron | baron | baron |
| 6. | zeman (nižšia šľachta) | ritter/edler | knight/baronet | chevalier/écuyer |
Pozemková reforma z roku 1919
Ďalšiu veľkú ranu zasadila šľachte pozemková reforma z roku 1919, pripravujúca šľachtické rody o pôdu. Tú novo vzniknutý československý štát vykúpil v mene sociálneho zmieru za tretinu ceny, aby ju odpredal stredným a drobným roľníkom. De facto tak prebehlo prvé "znárodnenie"; vyvlastnenie/zoštátnenie poľnohospodárskej pôdy. Šľachta začala podnikať a rôznymi právnymi kľučkami reformu obchádzať (napr. prepísali časti majetkov na jednotlivých členov rodiny).
V druhej polovici 19. a v prvej polovici 20. storočia výrazne pozitívne ovplyvnila vývoj Topoľčian i celého regiónu rodina Stummerovcov; bratia Carl (1826-1874), August (1827-1909), Alexander (1831-1914). Bankári, priemyselníci, mecenáši a dobrodinci prišli z Viedne v roku 1868 na panstvo v Tavarnoku.
Poznámka: Zsigmond Forgách de Ghymes et Gács (1559-1621) tu v rokoch 1600-1610 vybudoval protiturecký opevnený kaštieľ aj s vodnou priekopou, ktorý bol postupne upravovaný. Zsigmond Forgách bol palatínom (najvyšší uhorský krajinský hodnostár, zástupca panovníka) za cisára Mátyása II. (1618-1619) a uhorského kráľa Ferdinanda II. (1619-1621).
Základom opevneného kaštieľa bol uzavretý štvorec, na ktorého nárožiach sú situované štyri mohutné bastióny. V rokoch 1730-1750 bol kaštieľ, v rámci rozsiahlej barokovej prestavby, zmenený na luxusné sídlo s nádvorím a parkom. Zbúraním juhovýchodného krídla v roku 1742 vzniklo otvorené nádvorie a zasypaním priekop kaštieľ navždy stratil pevnostný charakter.
Po Zsigmondovi Forgáchovi ho vlastnil rod Berényiovcov (1719), potom Traunovci (1733), následne Erdődyovci (1835), potom Mels‑Colloredo, a od roku 1868 ho vlastnil rod Stummerovcov.
V roku 1835 predali Traunovci tieto majetky vdove po kancelárovi grófovi Jozsefovi Erdödym (1754-1824), Erszebet, jeho druhej manželke. Keďže ich manželstvo ostalo bezdetné, dedičkou majetku sa stala jej neter Elisabeth Mayer (1827-1881), manželka grófa Jacoba Mels-Colloredo (1807-1864).
V roku 1868 uzavreli traja bratia Stummerovci v tovarníckom kaštieli kúpnopredajnú zmluvu s grófkou Elisabeth von Mels-Colloredo (1827-1881), na základe ktorej získali tavarnócke panstvo za 500-tisíc zlatých guldenov a dva domy vo Viedni.
Popri tom vlastnili úspešné podniky v Rakúsku, Česku a Uhorsku – vrátane najväčšieho cukrovaru v Uhorsku, ktorý sa nachádzal v Trnave. Významne prispeli k rozvoju poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu (cukrovar, liehovar, pivovar, mlyny, mliekareň, syráreň), ako aj k rozvoju chovu – na panstve chovali ondatry (na Kulháni) a angorské zajace (pri parku).
Ich aktivity zahŕňali aj drevársky priemysel – vďaka parnej píle a parketárni úspešne vyvážali kvalitné dubové a predovšetkým bukové drevo až do Holandska, Belgicka, Talianska a Francúzska, kde sa používalo aj na stavbu lodí. Súčasťou panstva bola aj tehelňa.
Koncom 19. storočia zriadili Stummerovci v juhovýchodnom krídle kaštieľa (orientovanom pozdĺž cesty Tovarníky-Jacovce) pôsobivú pseudogotickú kaplnku, ktorá zaberala dve podlažia. Podľa dobovej fotografie pôsobila skôr ako malá katedrála - nielen svojím priestorovým riešením, ale aj bohatou výzdobou a zariadením. Možná kapacita až 80 osôb.
Bratia sa významne angažovali aj v spoločenskej oblasti – podporovali školstvo (stavba školských budov), zdravotníctvo (nemocnica), cirkev (patronát nad kostolom v Topoľčanoch, výstavba kostola v Urminciach) a sociálnu starostlivosť (zriadenie chudobinca). Zároveň dbali o ochranu kultúrneho dedičstva - zachovanie a údržba Topoľčianskeho hradu.
August Stummer von Tavarnok: "Pracuj a deľ sa s ostatnými bez ohľadu na to, či máš málo alebo veľa."
V roku 1870 založili v Tovarníkoch cukrovar a v roku 1881 vybudovali 3750 m dlhú železničnú vlečku, ktorá spájala cukrovar so železničnou stanicou v Topoľčanoch (pamätám si ju, že viedla po dnešnom sklade dreva pri dnešnom Decodome, poza neskôr postavený plot kasární a skrúcala sa vedľa kasárenského plota cez hlavnú cestu poza internát SPTŠ a konce záhrad rodinných domov, na oceľový mostík cez potok Chocina; hlavná trajektória trate pokračovala za kasárňami na Kulháň).
Poznámka: Pôvod chotárneho názvu Kulháň súvisí so stredovekým osídlením a s príchodom nemeckých kolonistov a osadníkov na toto územie. Názov osady vznikol poslovenčením nemeckého spojenia kühl-hain (v preklade kühl = chladný, studený; der Hain = háj či lesík) v zmysle Studený háj. Spojenie sa v nemčine vyslovovalo ako kuhlhajn a postupne bolo hovorovo prevzaté do slovenčiny ako Kulháň.
Barbara Stummer von Tavarnok, rodená Melchior (1835-1916), manželka Augusta Stummera von Tavarnok.
Po smrti Carla Stummera došlo v roku 1882 k deleniu majetkov, pričom tovarnícky veľkostatok pripadol Augustovi Stummerovi. V nasledujúcich rokoch boli August (1883) a Alexander (1884) - ich najstarší brat Carl zomrel v roku 1874 - vyznamenaní Rádom Železnej koruny II. triedy. Ocenenie získali za svoje zásluhy v oblasti priemyslu, obchodu a filantropie. Spolu s týmto vyznamenaním im cisár udelil aj šľachtický titul barónov s predikátom von Tavarnok.
Nádvorie kaštieľa v Nagy Bodok. Pohľad na juhovýchod. Kaštieľ s fontánou a zeleňou okolo nej. Celá budova kaštieľa bola obrastená vždy zeleným popínavým brečtanom.
Freiherr, baron Alexander Stummer von Tavarnok.
V roku 1869 kúpil Alexander Stummer od grófa Ferenca Erdödyho (1830-1906) ludanické panstvo. K nemu v roku 1877 pripojil aj veľkostatok, ktorý kúpil od grófa Ferenca Berényiho (1818-1888) spolu s kaštieľom v Nagy Bodok. Pozemky novovytvoreného panstva so sídlom v Nagy Bodok sa aj neskôr rozširovali. V roku 1882 sa do kaštieľa v obci nasťahoval Alexander Stummer von Tavarnok, manželka Augusta Winter (1848-1896). Mali dve dcéry a syna.
♦ Prvá dcéra - Marie (1868-1916), manžel Heinrich von Tschirtschky und Bögendorff (1858-1916), diplomat a politik. Mali dcéry Maria Elisabeth (1889-1975), Alexandra (1890-1948), Marie Henriette (1897-1955).
Prvá dcéra Alexandra Stummera von Tavarnok a Augusty Winter - Marie von Tschirschky und Bögendorff.
♦ Druhá dcéra - Alexandra (1870-1918), manžel barón Antonio von Pretis-Cagnodo (1861-1918). Ich syn barón Sisinio von Pretis-Cagnodo (1892-?) bol poručíkom, jeho manželkou bola barónka Elisabeth von Sommaruga (1903-?). Manželstvo bolo rozvedené v roku 1938. Rod Sommaruga bol prepojený s rodom Apponyi de Nagy-Appony.
Druhá dcéra Alexandra Stummera a Augusty Winter - Alexandra Stummer von Tavarnok v roku 1885 (pätnásťročná). Vydala sa za Antonia von Pretis-Cagnodo.
♦Syn - Karl (1878-1925), pochovaný je v Horných Obdokovciach, bol cisársko-kráľovským majorom. S prvou manželkou Jenny Feszl (1882-1923) sa rozviedol v roku 1910; mali syna - Karl Stummer ml. (1905-?).
Manželkou Karla Stummera bola Jenny Feszl.
Felsőbodok, pohľad z parku na južnú časť nádherného kaštieľa. Interiér kaštieľa bol zariadený s elegantným vkusom a obzvlášť krásny bol na prvom poschodí veľký salónik v nemeckom štýle.
Pred nasťahovaním sa do kaštieľa prešiel kaštieľ rozsiahlou rekonštrukciou (asi 99 miestností, boli prepychovo zariadené). Okrem iného v ňom Alexander zriadil múzeum historických, vzácnych numizmatických (mnohé mince sa našli v lokalite panstva), umeleckých a prírodných zbierok.
Mauzóleum, náhrobnú kaplnku zasvätenú Panne Márii Pomocnici, dal postaviť barón Alexander Stummer (pochovaný v krypte mauzólea) pre svoju zosnulú manželku Augustu Stummer, rodenú Winter (1848-1896); dcéra šľachtica z Viedne. Mauzóleum bolo stavané v rokoch 1896-1898.
Honosné mauzóleum, s kryptou v podzemí, rodiny Stummerovcov v Horných Obdokovciach patrí medzi pozoruhodné architektonické pamiatky z obdobia secesie na Slovensku. Mauzóleum sa nachádza asi 450 m juhozápadne od kaštieľa Stummerovcov, vedľa areálu obecného cintorína.
Po smrti Alexandra Stummera (1831-1914) zdedil kaštieľ a veľkostatok jeho syn Karl Stummer von Tvarnok (1878-1925); veľkostatok v roku 1923 prenajal bratom Schlesingerovcom. V rokoch 1913-1918 vystupujú Horné Obdokovce pod názvom Felsöbodok. Od roku 1920 pod názvom Veľké Obdokovce, resp. Oblokovce.
Starí páni baróni - bratia Stummerovci, zľava August a Alexander na nádvorí kaštieľa v Nagy Bodok.
Keď Karl Stummer v roku 1925 zomrel, zdedil jeho syn Karl ml. dve tretiny majetku a jednu tretinu zdedil synovec Sisinio von Pretis-Cagnodo spolu s menšími majetkovými podielmi v Horných Obdokovciach a Obsolovciach.
Jedným z posledných majiteľov panstva Horné Obdokovce bol Sisinio von Pretis-Cagnodo. Jeho manželkou bola Elisabeth (von Sommaruga) Pretis-Cagnodo. Mali dcéru - Lucia (1922-2018), ktorá vyrastala vo Schwarzenberg Palais vo Viedni, na zámku Mühlhof v Rakúsku (viedenský statkár Anton Freiherr von Pretis-Cagnodo kúpil zámok v roku 1912 a dal zrekonštruovať jeho interiér) aj v kaštieli v Nagy Bodoku. Vyštudovala Sacre Coeur Pressbaum vo Viedni (za zmienku stojí, že túto školu vyštudovali aj sestry Geraldine a Virginie Apponyi de Nagy-Appony). Sisinio Pretis s manželkou Elisabeth a dospievajúcou dcérou Luciou prichádzali za Haupt-Stummerovcami na Duchonku.
Tridsiate roky (hospodárska kríza) boli poznačené sociálnymi nepokojmi a kriminalitou nielen na veľkostatku v Horných Obdokovciach. Na nádielky pre chudobné deti v obci v roku 1937 prispeli finančne Karl Stummer ml. i Sisinio von Pretis-Cagnodo. V tom istom roku venoval Sisinio von Pretis-Cagnodo peniaze aj na zriadenie kúpaliska pre školskú mládež. Sisinio chodieval na vychýrené poľovačky k Haupt-Stummerovcom na Kulháň.
Barón Karl Stummer ml. a barón Sisinio von Pretis-Cagnodo boli poslednými majiteľmi veľkopanstva Horné Obdokovce. Stummerovci prišli o svoje majetky pri konfiškácii po II. svetovej vojne a pri uskutočňovaní pozemkovej reformy po februári 1948.
Poznámka: Medzníkom v rozvoji zdravotníctva mesta Topoľčany, ale i v širšom okoli, bol rok 1885, kedy sa začala výstavba modernej verejnej nemocnice. Založil ju barón August Stummer von Tavarnok (1827-1909) na vlastnom pozemku poblíž potoka Chocina a financoval aj všetky náklady spojené s opravami. Po postavení ju daroval do správy Nitrianskej župy.
Nemocnica bola otvorená v januári 1886 a pomenovaná po svojom zakladateľovi - Župná verejná Augustínova nemocnica.
Pôvodný nemocničný komplex tvorili štyri budovy so štvorcovým pôdorysom a s fontánou uprostred. Jeho nádvorie obklopovala kruhová komunikácia, ktorá spájala jednotlivé objekty. Okolitý priestor bol udržiavaný ako park, slúžiaci na oddych a liečebné účely. Hlavná nemocničná budova disponovala 74 lôžkami pre pacientov. Dve vedľajšie technické budovy obsahovali lekárske a administratívne priestory, byty pre rehoľné sestry a kuchyňu. Vo vstupnej budove sa nachádzala kaplnka a byt pre vrátnika. Súčasťou areálu bola aj márnica.
V roku 1899 sa nemocnica, na čele ktorej stál MUDr. Fridrich Alajos, starala o približne 800-850 pacientov ročne. Ošetrovateľskú starostlivosť zabezpečovali Sestry lásky sv. Vincenta de Paul - sestry vincentínky - ich hlavným poslaním je slúžiť chudobným a chorým. Päť sestier prišlo z Viedne (Grazu) na pozvanie baróna Augusta Stummera (boli mimoriadne obetavé).
Vincentínky boli vyhnané z topoľčianskej nemocnice v noci 22. 8. 1956; v nemocnici bolo v tom čase 30 skúsených rehoľných sestier - režim ich však bezohľadne presunul do fabrík a na roľnícke práce.
Vincent de Paul spolu s Lujzou de Marillac založil v roku 1633 rehoľu Dcéry kresťanskej lásky (dnes Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul).
Sestry vincentínky prišli do Rakúska z Francúzska v 19. storočí, založili množstvo nemocníc a útulkov a dodnes pôsobia ako zdravotné sestry a sociálne pracovníčky.
Sympatická a temperamentná rehoľná sestra Clotilde, ktorú stvárnila France Rumilly (nar. 1939), si získala divákov najmä v populárnych filmových komédiách o žandárovi zo Saint-Tropez. Rumilly vyrastala v kláštornom prostredí, kde získala základné vzdelanie, neskôr študovala na L'Institut Saint-Vincent de Paul a následne herectvo. Vo filmoch o žandárovi (v hlavnej úlohe Louis de Funès ako strážmajster Ludovic Cruchot, s nezabudnuteľným českým dabingom Františka Filipovského) stvárňovala sestru z rehole vincentínok - známej aj svojimi typickými habitmi. Zaujímavosťou je, že ju do tejto úlohy osobne vybral samotný Louis de Funès.
Tieto filmy si v 70. a 80. rokoch minulého storočia získali obrovskú divácku obľubu aj v kine Topoľ v Topoľčanoch - bývalo vypredané, návštevníci sa prišli zabaviť. Rehoľnice vincentínky sa objavujú aj v úspešnej francúzskej filmovej komédii z roku 1966 Veľký flám.
V roku 1904 pribudla budova infekčného pavilónu a v rokoch 1940-1943 pavilón vo funkcionalistickom štýle, ktorý bol postavený z iniciatívy MUDr. Eugena Gressnera (1907-1998).
V druhej polovici 20. storočia pribudlo k pôvodným historickým objektom niekoľko nových budov a prístavieb s nízkou architektonickou hodnotou, čo negatívne ovplyvnilo celkový charakter nemocničného komplexu.
Vľavo Augusta Haupt-Stummer von Tavarnok (1862-1945).
August Stummer - s manželkou Barbarou Melchior (1835-1916, zomrela v Tovarníkoch) mali dve dcéry (obe študovali vo Viedni), ale nemali mužského potomka. Aby meno Stummer nevymrelo, tak August adoptoval zaťov a odovzdal im tituly barón. Albert Hardt (1854-1905), manžel Amalie Stummer (1861-1929, zomrela v Topoľčanoch, iný zdroj uvádza Vítkovce) a ich potomkovia niesli meno Hardt-Stummer.
Amalie (literárne činná) dostala s manželom Albertom do daru kaštieľ vo Vítkovciach, ale odišli do rodinného kaštieľa vo Viedni
; mali štyri deti: Albertine (1884-1941), Barbara (1888-1948), Viktor (1888-1889 zomrel ako deväťmesačný), Egon (1897-1917 padol v prvej sv. vojne). Amaliu Hardt-Stummer to poznačilo na celý život.
Vľavo Albertine Hardt-Stummer von Tavarnok (narodila sa v Tovarníkoch, zomrela vo Vítkovciach a pochovaná je vo Viedni), vydatá von Wallerstain und Marnegg. Vpravo Barbara (Betty) Stummer von Tavarnok (1835-1916), stará mama Albertine z Tovarník.
V roku 1893 kúpila cukrovarnícka firma Stummerovcov miroslavský majetok aj s kaštieľom (poblíž Znojma). Skutočným majiteľom bol barón August Stummer von Tavarnok. V roku 1911 zdedila majetok barónka Amalie Hardt-Stummer von Tavarnok. V roku 1931 zdedili majetok Albertine a Barbara. Poslednou majiteľkou kaštieľa bola barónka Barbara (Bettyna) Langenhan von Tavarnok (1888-1948), ktorá ho vlastnila do konca 2. sv. vojny.
Leopold Haupt von Buchenrode (1859-1924) a jeho manželka Augusta Stummer (1862-
1945) a tiež ich potomkovia niesli meno Haupt-Stummer. Od Leopoldovho otca dostali do daru usadlosť Tökésújfalu (Klatowa Nowejsza) s kaštieľom.
Kaštieľ v Tökésujfalu (popínavý brečtan prítomný na múroch) aj s veľkostatkom zdedila po odchode Leopolda a Augusty na panstvo v Tavarnoku ich dcéra Caroline Haupt-Stummer (1892-1981) s manželom Tiborom Biedermann von Thuronyi (1891-1972), ktorý zavádzal do poľnohospodárstva moderné stroje a organizoval známe poľovačky.
Mladí manželia Auguste Stummer von Tavarnok a Leopold Haupt von Buchenrode v roku 1884, nové priezvisko Haupt-Stummer. Svadbu mali v novembri roku 1884 v kaštieli v Tökesujfalu (dnešná Klátova Nová Ves).
V roku 1885 založil Leopold Haupt-Stummer žrebčinec - choval v ňom jazdecké a rýchle záprahové kone, ktoré predával na aukciách vo Viedni, Prahe a Nemecku. Venoval sa chovu dojníc, pestoval cukrovú repu a ďatelinu na semeno, vysadil okolo osem tisíc čerešní, višní, jabloní, hrušiek a sliviek na pálenie. Na úpätí vrchu Kostrín (390 m n. m., na tomto mieste tvorí severné úpätie Tribečského pohoria) otvoril kameňolom - spevnenie miestnych komunikácií. Na veľkostatku zamestnával veľa ľudí. V lesoch sa sústredil na dubový porast - kôra používaná ako trieslovina pre garbiarsku výrobu v Bošanoch. Povysádzal stromy na stavebné a palivové drevo. Zriadil lesnú škôlku - najmä ihličnany. Na vlastnom pozemku postavili Haupt-Stummerovci jednoposchodovú budovu školy z pálenej tehly - otvorená v roku 1886.
Barónka Augusta Haupt-Stummer dávala najchudobnejším deťom v obci jedlo. V roku 1902 zriadila v Klátovej škôlku pre najmenšie deti. Tu sa kvalifikované sily starali o výchovu detí. Škôlka fungovala do roku 1920.
Najstarší kaštieľ (tvŕdza) v Klátovej Novej Vsi. Pôvodne patril Novoveskovcom (pochádzali z rodu Diviackovcov). Ďalšími historickými pamiatkami v lokalite sú hradiská Kostrín a Šiance.
Leopold Haupt-Stummer mal v roku 1913 veľký podiel na rozhodnutí vzniku úzkorozchodnej železnice Veľké Bošany -Klátova Nová Ves - Cibajky; prevážali vyťažené drevo, kôru, kameň, cukrovú repu, vápno, urýchlil sa transport a neničili a nákladne neopravovali miestne komunikácie poškodené preťaženými povozmi.
K významným historickým pamiatkam tohto regiónu patrí aj románsko-gotický kostolík na Sádku.
Kaštieľ aj so statkom v Klátovej prenechali dcére Caroline (1892-1981), vydatá za Tibora Biedermann de Thuronyi (1891-1972); mali päť detí - Lia (1916-1917), Béla (1917-1994), Géza (1919-2007), István (1921-2017), Viola (1925-2013) sa stala mníškou, vstúpila do kláštora.
aroline Haupt-Stummer a Tibor Biedermann de Thuronyi (rod bol židovského pôvodu). Svadbu mali v roku 1915 a manžel hneď odchádza na front - bojoval v prvej línii. Po skončení vojny sa pustil do úspešného podnikania na veľkostatku po Leopoldovi Haupt-Stummer.
Deti Biedermann de Thuronyi: zľava István, Béla, Viola, Géza. V roku 1945, pred koncom vojny, emigrovala rodina Biedermann de Thuronyi do Rakúska, a potom do Brazílie. Caroline a Tibor tam zomreli a sú tam aj pochovaní (aj Béla).
Gertrude Haupt-Stummer (1886-1979) bola sestrou Caroline a kaštieľ v Janufalu dostala do daru od rodičov Leopolda a Augusty Haupt-Stummer v roku 1906. V roku 1917 mala svadbu s MUDr. Edmundom Nesnerom v Tökésújfalu. Gertrude sprevádzala svojho manžela (vojenský lekár) do konca vojny. Od roku 1918 žili spolu v kaštieli v Janovej Vsi. MUDr. Edmund Nesnera (1889-1958) zomrel a je pochovaný v Janovej Vsi.
Kaštieľ mal centrálne vykurovanie. Pri kaštieli vybudovali veľký dendrologický park. Jeho súčasťou boli jazierka, ktoré boli napĺňané vodou z miestneho potoka Vyčoma. Sútok dvoch ramien potoka využili na umiestnenie turbíny, ktorá 
vyrábala elektrickú energiu pre kaštieľ. Pestovali a exportovali do zahraničia liečivé rastliny. Ľudí z obce liečili zadarmo. Doktor Nesnera bol členom Slovenskej akadémie vied. Cez vojnu ukrývali v kaštieli židovskú rodinu z obce.
Kaštieľ v Janovej Vsi sa nachádzal v nádhernom prostredí - lesy, lúky, jazierka, o čo sa starali ako zodpovední hospodári Nesnerovci.
MUDr. Edmund Nesnera chodil na vychýrené poľovačky k Haupt-Stummerovcom na Kulháň. Po Edmundovej smrti "darovala" barónka Gertrúde kaštieľ štátu s požiadavkou jeho využitia pre zdravotnícke účely a odišla aj s dvomi deťmi do Viedne; v roku 1967 bola v kaštieli zriadená detská ozdravovňa s celoštátnou pôsobnosťou, ktorá bola v roku 2009 zrušená a štát prestal mať záujem o nemovitosť.
Mladý pán Peter Nesnera (1919-?), pani barónka Gertrude, MUDr. Edmund Nesnera, slečna Judith Nesnera (1918-?), ktorá šoférovala aj traktor. Boli to priateľskí ľudia, ktorým nebolo ľahostajné, ako žijú dedinčania. Prvú ozajstnú futbalovú loptu doniesol do dediny Peter Nesnera a umožnil chlapcom z dediny "kopnúť si" do nej. Judith sa v Rakúsku vydala za Imricha Jeszenszkeho. Peter, výborný kardiológ, sa oženil s Oljou Don.
Rody Haupt-Stummer, Nesnera a Biedermann von Thuronyi sa pričinili o významný rozvoj obcí. Na sklonku druhej svetovej vojny bol kaštieľ v Klátovej opustený majiteľmi a následne vyrabovaný. V krátkom čase boli zničené a rozkradnuté cenné historické pamiatky aj bohatá cudzojazyčná literatúra.
Barónka Gertrude Haupt-Stummer za mlada (dcéra Augusty a Leopolda Haupt-Stummer, neskôr vydatá za MUDr. Edmunda Nesnera).
Na začiatku 20. storočia pribudlo v parku komfortné letné kúpalisko s prezliekarňami aj sprchami, ktoré boli napájané vodou z potoka Chocina. Súčasťou areálu boli aj kryté tenisové dvorce.
Bazén v Tovarníckom parku bol murovaný (bol situovaný v blízkosti dnešnej Bowling Neónky, dnes je tam detské ihrisko), na jednej strane hlboký, na druhej plytký so vstupnými schodmi. Bol obkolesený balustrádou, po bokoch ktorej boli schody. V strede múrika je reliéf hlavy boha Neptúna chrliaceho vodu z úst - dielo Leopolda (Lea) Haupt-Stummera (syn Leopolda a Augusty). Bazén mal, podľa môjho odhadu, rozmery asi 20x10 m a vyspádované dno asi 1,5x2,5 m, v rohoch oblúky dovnútra bazéna - v nich boli zasadené ihličnany. Raz som v ňom plával, keď niekedy v druhej polovici 60-tych rokov šikovní chalani z Tovarník dokázali bazén vyčistiť a naplniť vodou, ale komunistov to nenaštartovalo pre prospech občanov; bolo treba renovovať a tvoriť.
V Tovarníckom parku sa nachádzali zimná aj letná záhrada, ktoré dotvárali jeho jedinečný charakter. V jeho strede stála filagória - altánok určený na kultúrne vystúpenia (sami tvorili a prezentovali literárne a hudobné diela), alebo sa v ňom jednoducho tancovalo.
Tovarnícky park mal priaznivý vplyv na psychickú pohodu návštevníkov a počas zimy ponúkal možnosť korčuľovania.
Dominantou stredu parku bolo jazierko, z ktorého vytekal potôčik vinúci sa celým parkom a vracajúci sa späť do Chociny. Nad jazierkom sa vo vyhĺbenom žľabe nachádzalo veľké mlynské koleso, ktoré bolo súčasťou dôvtipne navrhnutého vodného systému - vrátane umelého vodopádu.
Prechod cez potôčik umožňovalo päť drevených mostíkov rozmiestnených na rôznych miestach. Celý park bol zároveň vybavený hydrantmi na zavlažovanie, rozmiestnenými v pravidelnej štvorcovej sieti so vzdialenosťou 50 metrov.
Augusta Stummer v roku 1879 ako 17-ročná v historickom kostýme.
Rodina Stummerova sa venovala lyžovaniu, korčuľovaniu, bobom v alpských strediskách, turistike, hrávali tenis (Leo bol trojkou v maďarskom rebríčku), pretekali v streľbe z pušky (Leo patril k výborným strelcom z guľovnice i brokovnice), bicyklovali. Všetci výborne tancovali.
Kaštieľ Stummerovcov bol centrom intenzívneho spoločenského života, majitelia prijímali návštevy z vysokých priemyselných, finančných i umeleckých kruhov z monarchie, potom Československa i mimo nich. Stummerovci a Haupt-Stummerovci investovali do starostlivosti o kaštieľ, park a priľahlé budovy ako rozumní hospodári nemalé finančné prostriedky. V strede nádvoria bola studňa. Vidíme nádherný exteriér kaštieľa, ale ešte väčšia krása bola v interiéri. Čo prišlo potom, si mnohí moji rovesníci dobre pamätajú... Dnešnú rekonštrukciu nepovažujem za adekvátnu kópiu - Kde udělali soudruzi z památkového úřadu chybu?
V južnej časti parku boli hospodárske budovy, koniareň a dielne. Okolo parku bol 1,5 m vysoký tehlový múr s otvormi, cez ktorý bolo do parku vidieť a dal sa ľahko preliezť. V noci sa okolo kaštieľa pravidelne prechádzal ozbrojený strážnik. V blízkosti kaštieľa pri severovýchodnom plote a ceste Tovarníky - Jacovce sa nachádza zvonica. V roku 1925 sa uskutočnila prestavba pôvodnej sedlovej strechy krytej šindľom na strechu manzardovú a v bočných krídlach bol vybudovaný rad podkrovných miestností.
Poznámka: Manzardová strecha je špecifický typ strechy, ktorý má dva rozdielne sklony na každej strane. Pomenovanie pochádza od francúzskeho architekta Françoisa Mansarta, ktorý tento typ strechy popularizoval v 17. storočí. Strecha má dvojitý sklon - horná časť strechy má miernejší uhol, zatiaľ čo spodná časť je strmšia. Vďaka strmšej spodnej časti sa v podkroví vytvára viac miesta na obytné priestory. Do spodnej časti strechy sa zvyknú vkladať manzardové (strešné) okná, čo zabezpečuje prirodzené svetlo. Výhodou je zväčšený obytný priestor v podkroví bez nutnosti zvyšovať výšku budovy, esteticky zaujímavý vzhľad, často spájaný s historickými alebo luxusnejšími stavbami.
Poznámka: Zaujímavou osobnosťou s pohnutým osudom bol jazykovo zdatný MUDr. Viliam Vragassy, narodený v Prašiciach (1851-1933), ktorý študoval medicínu v Paríži, Londýne, Viedni aj v Petrohrade. Pôsobil začas ako dvorný lekár rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este (1863-1914), potom istý čas ako osobný lekár Leva N. Tolstého (1828-1910) v Jasnej Poľane, neskôr bol lekárom na statku u Stummerovcov v Prašiciach a Horných Obdokovciach. Bol považovaný za pansláva a ruského špióna, preto sedel v ilavskom väzení. Po I. svetovej vojne sa usadil v Nitre.
Niektorí Stummerovci a Haupt-Stummerovci sú pochovaní na neďalekom cintoríne pri hlavnej ceste na Jacovce - asi 700 m severozápadne od parku.
Osobnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila región Topoľčian v prvej štvrtine dvadsiateho storočia, bol Leopold Haupt-Stummer. Na fotografii na Kulháni nevyzerá na rozhľadeného a bohatého dvojnásobného baróna podľa našich bežných predstáv. Bol to rozumný, skromný a starostlivý hospodár.
Po otcovej smrti (August Stummer zomrel na zápal pľúc v roku 1909 a je pochovaný v Tovarníkoch) riadila veľkostatok jeho dcéra Augusta Haupt-Stummer (1862-1945) s manželom Leopoldom (1859-1924; nešťastne postrelený na poľovačke statkárom z Bošian) - presťahovali sa z Klátovej do Tovarník. Staršia sestra Amálie bola už vdova a netrúfala si viesť tak rozsiahly majetok.
Kaštieľ v Tovarníkoch bol zariadený s veľkým komfortom a medzi jeho miestnosťami bola obzvlášť krásna veľká sála (od polovice 18. storočia zariadená aj veľkým vyrezávaným dreveným lustrom s polychrómiom - pravdepodobne najväčší v strednej Európe) a rodinná kaplnka. Luster z veľkej sály kaštieľa (výška 3 m, priemer 4 m, 700 kg - nikdy nesvietil, majitelia sa báli, že 110 sviec by ho mohlo zapáliť, slúžil skôr ako dekorácia) môžeme dnes obdivovať na Bojnickom zámku v Hunyadyho sále. Po rabovačke kaštieľa v Tovarníkoch bol po nejakom čase objavený na smetisku, bol skompletizovaný a nákladne zreštaurovaný.
V roku 1908 kupoval Leopold kvalitnú jeleniu populáciu od známeho nemeckého obchodníka Hagenbecka, čím zvyšoval úroveň svojho loveckého revíru. V roku 1911 vypustili do lokality skúšobne niekoľko muflónov.
V roku 1913 vybudovali Haupt-Stummerovci viacúčelovú úzkokoľajnú železnicu na Kulháň. Postupne ju predlžovali, mala telefónne spojenie, niekoľko odbočiek. Prepravovali po nej poľnohospodárske produkty, guľatinu, ľad, dobytok a zastrelenú zver z poľovačiek, ale aj kameň a ondatry. Na svoju prepravu ju mohli využívať aj bežní ľudia (medzi nákladnými vozňami bol jeden osobný vozeň). Začiatok trate bol v areáli parnej píly a parketárne v Topoľčanoch.
Postupne pribúdajúce lokomotívy boli pomenované po manželke, dcérach a neveste syna baróna Leopolda Haupt-Stummera st. - Augusta, Gertruda, Karola, Edita.
Cez prvú svetovú vojnu sa barónka Augusta Haupt-Stummer starala vo veľkej sále kaštieľa o asi 40-50 ranených vojakov (chodili pomáhať aj barónky z kaštieľov v dnešnej Klátovej a Janovej Vsi); vpravo hore je legendárny luster.
V chate na Kulháni zriadili ozdravovňu pre vojakov s pľúcnymi chorobami.
Železnička bola necitlivo zrušená v roku 1964 (údajne pre nerentabilnosť) napriek tomu, že sa nedávno predtým uskutočnila jej dôkladná rekonštrukcia spojená s výmenou podvalov a koľajníc. Tieto úseky bolo možné prevádzkovať minimálne ďalších 20 rokov.
Vybudovanie vodnej nádrže Duchonka a jej mimoriadna obľúbenosť medzi turistami v nasledujúcich desaťročiach mohli vytvoriť jedinečnú turistickú atrakciu s potenciálom exponenciálneho rozvoja celého regiónu Topoľčian.
V rokoch 1914-1919, v priebehu prvej svetovej vojny, sa na tovarníckom veľkostatku používali okrem peňazí aj pokladničné poukážky, ako vlastné platidlo - šeky. Dostávali ich zamestnanci popri mzde a platili iba na území veľkostatku. Hlavným cieľom bol rozvoj a ochrana vnútorného trhu. Za poukážky sa dali kúpiť výrobky a produkty majstrov, remeselníkov a výrobcov z obcí patriacich k veľkostatku a na kúpu dreva z hôr veľkostatku.
Stummerovci od svojho príchodu na Slovensko vytvorili svojimi aktivitami množstvo pracovných príležitostí pre ľudí v regióne Topoľčian.
Obrázok zachytáva múry dolnej časti kaštieľa v objatí brečtanu.
Od roku 1919 bol Augustou poverený riadením panstva syn Leopold (Leo) Haupt-Stummer (1887-1973), zároveň posledný majiteľ; od roku 1928 manželka Helene von Gutmann (1900-1988), deti Leopold (1929-1941, otrava krvi po poranení holennej kosti), Eleonore (1930), vydala sa za Jamesa Granta (1924-2000), Ernst (1933). Leo a Helene obývali severné krídlo kaštieľa. August býval v južnej veži.
Poslední majitelia panstva Tavarnok v roku 1937: otec Leopold (Leo) Haupt-Stummer, syn Leopold, dcéra Eleonore, matka Helene Haupt-Stummer, syn Ernst. Helene mala komornú Resi, ktorá pochádzala z Dolného Rakúska a ktorá sa o ňu starala už ako o malé dievča. Táto ju po svadbe (1928) sprevádzala aj do Tovarník a stála po jej boku až do jej smrti.
Otec Leo mal v dolnom západnom rohu parku po I. sv. vojne vybudovaný sochársky ateliér Separé (po druhej sv. vojne fungoval dlho ako krčma). Koľajnice železničky (vlečka) prechádzali cez hlavnú cestu poza cintorín a viedli cez park až k východnému krídlu kaštieľa (preprava dreva) aj k Leovmu ateliéru – preprava kameňa. Otec Leo bol milovník prírody a vášnivý poľovník - ale ako dvadsaťročného mladíka ho zasiahla na silvestrovskej poľovačke guľka do brucha.
Letovisko na Kulháni nemalo rysy žiadneho kaštieľového luxusu, ale bolo skromne a zároveň pohodlne zariadené.
Voľný čas trávila rodina Haupt-Stummerovcov v letovisku na Kulháni. Pôsobili tu aj maďarská a francúzska guvernantka. Letovisko bolo komplexne vybudované a zariadené. K tomu jazierko, kolkáreň, tenisový dvorec, sochársky ateliér a v roku 1937 pribudol nový lovecký kaštieľ (v roku 1945 bol vypálený Nemcami spolu s dvomi ubytovňami zamestnancov - príčinou mali byť partizáni). Na polesí Kulháň pracovalo veľké množstvo ľudí a mnohí tam aj s rodinami bývali.
August Haupt-Stummer. August bojoval na frontoch I. sv. vojny. Svadbu s Edith mali v roku 1920 v Zlíne. Edith už ako matka troch detí a August Haupt-Stummer v roku 1911 ako 22-ročný dobrovoľník dragúnskeho pluku.
Leov mladší brat August Haupt-Stummer (1889-1973) obýval s prvou manželkou (sesternicou) Edith Haupt von Buchenrode (1902-1951) južné krídlo kaštieľa v Tovarníkoch. Mali tri deti: Marie (1922-?), Werther (1925-?, krstný otec Sisinio Pretis-Cagnodo), Leonore (1928-?), ktoré vyrastali nielen v kaštieli v Tovarníkoch, ale aj v letovisku na Kulháni. V roku 1935 sa August a Edith s deťmi aj s celou domácnosťou presťahovali do kaštieľa v Chalmovej (v blízkosti Prievidze).
V roku 1931 dal Freiherr Stefan Haupt von Buchenrode (1869-1954) na Duchonke postaviť nádherný lovecký kaštieľ s výhľadom na Ftáčnik, určený pre jeho hudobne nadanú dcéru Hedalise Haupt von Buchenrode (1905-1998) - samotou lesa sa cez otvorené okná začala niesť úžasná organová hudba. Hedalise bola mladšou sestrou Edith a od roku 1954 sa stala druhou manželkou baróna Augusta Haupt-Stummera. Tento revír patril Leovmu bratovi Augustovi a jeho svokrovi Stefanovi Haupt von Buchenrode zo Zlína (mal právny spor o svoje zlínske pozemky s Tomášom Baťom).
Začiatkom septembra 1944 (po vypuknutí SNP) lovecký zámoček vykradli obyvatelia okolitých obci a barbarským spôsobom poškodili organ i krídlo Bechstein aj mnohé cenné obrazy. Podľa jedných zdrojov lovecký zámoček v roku 1945 vypálili Nemci - zhorel v ňom Steinmeyer-organ s 2222 píšťalami. Táto informácia o Nemcoch sa podľa iných zdrojov nezakladá na pravde. V roku 1950 bol zámoček opravený.
Slovensko bolo počas II. sv. vojny na tom lepšie ako mnohé iné krajiny, pretože produkovalo všetky svoje potravinové potreby. Keďže Slovenský štát počas 2. svetovej vojny kolaboroval s nacistickým Nemeckom, prvý reálny kontakt s vojnou zažila rodina Haupt-Stummer až v auguste 1944 počas pobytu na Kulháni. Spomienky Ernsta Haupt-Stummera: „Počas bombardovania Viedne, Wiener Neustadtu a Linzu desať dní lietali nad Kulháňom americké bombardéry ráno tam a večer späť.“
Viedeň mala byť bombardovaná 21.-23. augusta 1944 a 28. augusta 1944. Zvyčajne to boli americké štvormotorové bombardéry B-24 Liberator (aj keď leteli vo výške asi 6000 m, vo vlnách robili obrovský hukot) a Boeing B-17 Flying Fortress, ochranu im zabezpečovali jednomiestne dvojmotorové stíhačky Lockheed P-38 Lightning (eskortný stíhač na veľké vzdialenosti).
Ešte pred vypuknutím SNP (29. august 1944) emigrovala do Brazílie Carola Biedermann de Thuronyi s rodinou aj s deťmi Gertrudy Nessner.
Koncom augusta sa objavila v usadlosti Kulháň skupina partizánov a zabavili Stummerovcom lovecké zbrane. Leopold sa rozhodol vrátiť do Tovarník, ale tie obsadili partizáni (aj medzi partizánmi boli rozdiely v mentálnom nastavení). Tretieho septembra 1944 ustúpili slovenskí vojaci z topoľčianskych kasární - časť z nich sa pridala k SNP (smerovali k Baťovanom), zvyšní sa rozutekali domov. Dňa 3. septembra 1944 obsadili Topoľčany, kasárne a blízke okolie jednotky Einsatzkommanda 14 (bojová jednotka Schill, na Slovensko boli vyslaní v súvislosti s vypuknutím SNP), a tak mohli Stummerovci odísť do Bratislavy.
POZNÁMKA: Veliteľstvo Einsatzkommanda 14 si v Topoľčanoch zvolilo za sídlo budovu obchodu s nábytkom Maxa Hartensteina (1872-1944 Osvienčim) postavenú v roku 1930 - dnes reštaurácia Axa; v spolupráci s domácimi členmi Hlinkovej gardy okamžite zatýkali Židov a účastníkov odboja. A začala arizácia židovských majetkov. Široký okruh obyvateľov mesta si materiálne zvýšili svoje štandardy a mali priamy záujem na uchovaní veľkých ekonomických výhod, ktoré sa im naskytli, aj do budúcnosti (davová psychóza a pogrom v Topoľčanoch po skončení vojny - návrat Židov do mesta). Chamtivosť a brutalita niektorých jedincov presahovali naše predstavy. Podľa odhadu Židovského centra predstavoval majetok odňatý Židom v Topoľčanoch len v roku 1940 asi 120 miliónov Ks.
August Haupt-Stummer na zimnej poľovačke v decembri 1944.
Ale po dvojmesačnom pobyte v bratislavskom hoteli Carlton a čiastočnom upokojení situácie sa Leopold a jeho rodina koncom novembra 1944 do kaštieľa v Tovarníkoch vrátili. Tam zatiaľ Nemci zabrali západné krídlo pre oddiel Waffen-SS - na čiapkach mali lebku (v Nemecku a na okupovaných územiach boli zodpovední za represie a zločiny proti ľudskosti vrátane stráženia a prevádzky koncentračných táborov) a ich súčasťou bolo povestné gestapo - v Topoľčanoch sídlilo v budove Botteho vily, dnešnej Tríbečskej knižnice, od septembra 1944 do konca marca 1945. Jedného dňa z kaštieľa odišli, ale namiesto nich prišli po týždni vojaci Wehrmachtu (ozbrojené sily nacistického Nemecka).
Navyše nie každý príslušník gestapa túžil stať sa členom SS – znamenalo to totiž nielen podriadiť svoj profesný život požiadavkám SS, ale aj ten súkromný. SS zasahovala napríklad do výberu životnej partnerky svojich členov. V niektorých prípadoch schvaľoval sobáš samotný Heinrich Himmler.
Augusta Haupt-Stummer.
Približoval sa front, takže bolo treba odísť. Naložili nutné veci a z kaštieľa v Tovarníkoch odišli na Veľký piatok 30. marca 1945 a 1. apríla na Veľkonočnú nedeľu dorazili do Rakúska. Chorá barónka Augusta Haupt-Stummer nemohla odísť. Leo jej zariadil starostlivosť u stolárovej ženy v dome pri parku a potom sa jej ujal doktor Eugen Gressner v topoľčianskej nemocnici. V Tovarníkoch s ňou zostali Lisi Pelesni, ktorá bola s ňou od mladosti a kuchár Jancsi s manželkou. Z veľkej rodiny zostal v Janufalu Edmund (Ödön) Nesnera, ktorý pravidelne navštevoval grófku Augustu. Grófka zomrela v decembri 1945 (pred smrťou sa nedozvedela o skaze kaštieľa). Začiatkom apríla 1945 dorazili do Rakúska aj August s manželkou Edith.
Kaštieľ v Tovarníkoch pôsobí ako vystrihnutý z historických fotografií Varšavy po bombardovaní - len s tým rozdielom, že tam sa činili bombardéry, tu postačila obyčajná slovenská chamtivosť a zlomyseľnosť. Roky hrdinsky trónil pri hlavnej ceste ako pamätník ľahostajnosti, monument neschopnosti, hanby vlády jednej strany.
Boh je rafinovaný, ale nie zlomyseľný. (Albert Einstein).
Poznámky: Požiar zničil strešnú konštrukciu a časť stropov prvého poschodia. Murované časti a podstatná časť vybavenia však našťastie zostala nedotknutá. V tomto období patril objekt pod správu Fondu štátnych statkov. Po požiari prebehla rekonštrukcia stropov. Dňa 5. 4. 1949 objekt prešiel pod správu MNV Tovarníky a toho istého roku pod Komunálny podnik Tovarníky. Roku 1951 bolo rozhodnuté o obnove stavby do pôvodného stavu. Stavebný materiál dodaný štátom na obnovu kaštieľa bol rozkradnutý a postupne aj stavebný materiál tvoriaci budovu kaštieľa. Namiesto rekonštrukcie došlo v rokoch 1952-1953 k rozobratiu časti kaštieľa pre stavbu budov JRD Ludanice a JRD Tovarníky. V roku 1952 dal na to súhlas ONV v Topoľčanoch.
Honosné sídlo zostalo bez striech a zväčša len s miestnosťami na prízemí a pivnicami, ktoré sa využívali ako sklady ovocia a zeleniny - rovnako ako v časoch Stummerovcov. Pivnice tvoria rozsiahly komplex suterénnych priestorov pod celým severozápadným krídlom kaštieľa - hore sa nachádza veľká sála a nad ňou vežové hodiny. Obnovený hodinový stroj (zákazka nového majiteľa), vyrobený pri poslednej rekonštrukcii v Česku, je dnes plne funkčný. V 50. rokoch minulého storočia sa na trávnatých plochách parku pestovali zemiaky.
Ernst Haupt-Stummer a jeho slovenská verzia publikácie o šľachtickom rode Stummerovcov do roku 1945 (vydaná v roku 2023). Opisuje aj svoj život na panstve Stummerovcov - Tovarníky, Kulháň.Poznámky: Písomnosti vzniknuté z činnosti veľkostatku boli nájdené pracovníkmi Národnej kultúrnej komisie v kaplnke vyhoreného kaštieľa v Tovarníkoch. Písomnosti boli značne poškodené. Od roku 1950 by sa mali roztriedené nachádzať v pobočke Pôdohospodárskeho archívu v Nitre. Písomnosti poskytujú tiež zaujímavé údaje k hospodárskym, sociálnym a kultúrnym dejinám mesta Topoľčany, obcí patriacich k veľkostatku v Tovarníkoch. Medzi listinami (II. manipulačné obdobie 1914-1924) sa nachádzajú napr. aj majetkové spory Carla Stummera z Horných Obdokoviec a vdovy po Augustovi Stummerovi.
Po druhej svetovej vojne boli Haupt-Stummerovci označení za kolaborantov - priťažujúcim dôvodom mohol byť aj vzťah s rodinou nemeckého veľvyslanca Ludina (v roku 1944 - júl až august, počas bombardovania vojenských cieľov v Bratislave, strávila jeho manželka s deťmi nejaký čas na Duchonke a rodinu prišiel občas pozrieť aj Ludin, ktorý bol v roku 1947 popravený za deportácie Židov. Koncom roka 1944 pomáhala manželka nemeckého veľvyslanca Ludina vybaviť potrebné doklady pre časť rodiny Stummer na prechod hraníc zo Slovenska do Rakúska). A tak sa na nich nevzťahovali reštitučné opatrenia o vrátení majetkov (na základe konfiškačných dekrétov napr. dekrét č. 108/1945 Zb.). Ale dnes by si mohli nárokovať aspoň časť svojich majetkov - napr. lovecký zámoček na Duchonke.
POZNÁMKA: V novembri a decembri 1944 počas pobytu Stummerovcov v Hellbrunne v Rakúsku im bola veľká zima. No v januári 1945 nastala nepredvídaná zmena k lepšiemu. Na železničnú stanicu dorazil vagón s uhlím a potravinami. Edith ich poslala prezieravo pred mnohými mesiacmi z Topoľčian a oni si už mysleli, že sa vagón aj s obsahom stratili.
Poznámky: Niektorí "súčasní znalci" našej histórie sa pohoršujú nad bombardovaním územia Slovenska počas II. svetovej vojny, pretože nevedia, že Slovenská republika (Slovenský štát) vyhlásilo vojnu západným Spojencom 12. decembra 1941. Týka sa to aj bombardovania vojenských cieľov v Bratislave (šesť náletov amerických a dvoch náletov sovietskych leteckých síl; najznámejší je hneď ten prvý americký - 16. júna 1944 lietadlá amerického strategického letectva zbombardovali rafinériu minerálnych olejov Apollo, zimné doky a Štefánikov most cez Dunaj).
Epilóg
V roku 1970 bol Slovenským pamiatkovým ústavom vypracovaný návrh pre realizačné práce veľkolepej prerábky Tovarníckeho kaštieľa a priľahlého parku. V roku 1973 vznikla architektonická štúdia využitia kaštieľa. Plány boli veľkolepé - piváreň, reštaurácia, expozícia História a tradície chmeliarstva a pivovarníctva, svadobná sieň, kancelárie ONV, okresná galéria, knižnica so študovňou, expozícia múzea, priestory pre audiovizuálnu techniku, rôzne salóny a klubovne.
Nádvorie mala vypĺňať fontána. Vnútorné fasády boli namiesto obnovenia pôvodných arkád prekryté sklenenými stenami s oceľovými konštrukciami, ktoré sa zachovali dodnes - zavrhnutia hodné riešenie.
Tovarnícky kaštieľ po rekonštrukcii. Vpravo v pozadí medzi stromami je zvonička, ktorá je prepojená podzemnou chodbou s kaštieľom.
V plánoch bolo všetko navrhnuté do posledného detailu. Od dverí, cez sedacie súpravy, kľučky, osvetlenie až po radiátory. To všetko bolo navrhnuté na mieru a pre konkrétnu budovu či miestnosť. Podoba, v akej sa kaštieľ zachoval dodnes, je výsledkom toho, čo sa z plánov stihlo zrealizovať. Niečo z toho sa dokonca stihlo nainštalovať, no dnes už nič z toho v kaštieli nenájdete (ani radiátory).
Súčasťou projektu bola aj rekonštrukcia priľahlého parku - zavlažovací systém, osvetlenie a prestavba chodníkov, lavičky, rozárium, vodné koleso, kaviareň, bazén... Rekonštrukcia však bola zastavená tesne po revolúcii.
PS: Nielen úradníci ONV si vydýchli - už to nemajú priďaleko do mesta.
V roku 1996 sa kaštieľ dostal do rúk súkromnej firmy, ktorá ho kúpila od obce za 22 miliónov korún. Dnes, v roku 2025, je kaštieľ na predaj a chátra.
Komtesa Geraldine Apponyi de Nagy-Appony a albánska kráľovná u Haupt-Stummerovcov; celý život migrovala
Jeden zdroj uvádza, že na Kulháni sa objavila (bez dátumu) mladá slečna, budúca albánska kráľovná.
Ernst Haupt-Stummer ako mladý poľovník asi v roku 1944. Svoje detstvo prežil v kaštieli v Tovarníkoch i v letohrádku na Kulháni.
Ďalší zdroj - Ernst Haupt-Stummer nar. v roku 1933 (pravnuk Augusta Stummera, po odchode do Rakúska maliar, sochár, hudobník a spisovateľ) vo svojej knižnej spomienke uvádza: "Raz prišla na Kulháň Albánska kráľovná s dvornou dámou. Kráľovná bola nádherná dáma, ale nemala korunu na hlave a neprišla ani v koči, ako som očakával, ale v čiernom automobile. Bola to dcéra nášho suseda, grófa Júliusa Aponi, ktorá sa vydala za albánskeho kráľa Zogu."
Poznámka: Geraldine sa stala albánskou kráľovnou od 27. apríla 1938 (deň svadby s kráľom Zogom I.). Predpokladám, že niekedy v tom roku zároveň - a tiež naposledy - navštívila aj Oponice.
Komtesa Geraldine Apponyi de Nagy-Appony, budúca albánska kráľovná, v roku 1930 ako 15-ročná.
Na poľovačkách na Kulháni sa objavili mnohí vtedajší prominenti s modrou krvou a medzi nimi Henrich Apponyi de Nagy-Appony (1885-1935), vynikajúci strelec, poslený majiteľ apponyiovského panstva z rodu Apponyi, ktorý priviedol na Kulháň krásnu mladú slečnu, svoju neter, komtesu Geraldine, ešte pred rokom 1935.
Komtesa Geraldine v apríli v roku 1938 ako 22-ročná nevesta albánskeho kráľa Zogu I.
Tou mladou slečnou na Kulháni mala byť Geraldine Margit Virginia Olga Maria Apponyi de Nagy-Appony (narodila sa v Budapešti v roku 1915) a od roku 1938 - kráľovná Geraldine Albánska, manželka albánskeho kráľa Ahmeta Zogu I. (1895-1961). Podľa predchádzajúcich zdrojov bola Geraldine na Kulháni viackrát.
Prvé časti Oponického hradu postavil mladší brat Matúša Čáka Trenčianskeho magister Csak koncom 13. storočia a prvýkrát je v listinách zaznamenaný v roku 1300 ako castrum Oponh a po Csakovej predčasnej smrti (asi v roku 1300) patril Matúšovi; predpokladaná podoba Oponického hradu v prvej polovici 17. storočia aj so suchou priekopou. Hrad Appony údajne už predtým bránil hranice bývalej Moravskej ríše pred Maďarmi.
Rodu Peczovcov pre ich lojalitu k uhorskému kráľovi Karolovi I. Robertovi z Anjou (1288-1342) zabral majetky Matúš Čák Trenčiansky (1260-1321) a sú im vrátené až po jeho smrti. V roku 1389 sa zdržiaval v Appony dlhší čas Žigmund Luxemburský (1368-1437) - uhorský, český, rímsky, lombardský kráľ a rímsko-nemecký cisár, s obľubou poľoval na líšky.
V roku 1392, výmenou za Čeklíske panstvo (dnešné Bernolákovo), odovzdal kráľ Žigmund Luxemburský potomkom vetvy Pecz, Czekleszi, Ör (Petr ze Stráže - po maďarsky Ör, aj používaný výraz Eõr, s manželkou Angelikou - dcéra Miklosa Czekleszi, sú v podstate zakladatelia "rodu" Apponyi) kráľovský hrad Appony - 333 m n.m.), obec Nagy Appony, panstvo Kovarcz s mýtom, Lehotka, majer pod hradom Polianka ako aj Perszleny, Körtvelyes (Hrušovany).
Potomkovia týchto vetiev postupne menia pomenovanie ze Stráže, de Ör, foneticky v nemčine de Ewr a privlastňujú si Appony za meno svojho rodu. Tomáš a Mikuláš, synovia zosnulého Petra ze Stráže sa najneskôr od roku 1406 titulujú s predikátom de Appon - Apponyiovci. Zaujímavosťou je, že jednotlivé časti hradu mali neskôr v právnej držbe aj traja vlastníci z rodu Apponyi (hašterivosť v rodine Apponyiovcov).
V roku 1430 hrad nakrátko obsadili husiti; v bojoch bol poškodený. V tom čase sa uskutočnila prvá väčšia prestavba hradu. Hrad má vizuálny kontakt s Topoľčianskym hradom - 15 km ale možné je uvidieť aj Kamzík v Bratislave vo vzdialenosti asi 100 km.
Príbuzenstvo Apponyiovcov v priebehu storočí založili okrem iných vojvodovia z Windischgrätzu, Collalta, Lichtenštajnska, ako aj grófi Sztáray, Zichy, Pálffy, Károlyi, Eszterházy, Széchényi, Gvadányi, Viczai, Szapári, Lodron-Laterano, Nogarola atď., počíta aj barónov ako Perényi, Inkey atď.
Historická fotografia kaštieľa z konca 19. storočia.
Najstaršia písomná zmienka o kaštieli je z roku 1512 - vtedy len kúria (skromnejšie vidiecke sídlo). V 16. storočí začali stavať prvé časti kaštieľa (možno na bývalom keltskom sídle). V 16.-17. storočí prebiehala výstavba kaštieľa paralelne s prestavbou a rozširovaním rodového sídla - Oponického hradu (kvôli expanzii Turkov); Turci hrad nikdy nedobyli.
Historická fotografia kaštieľa z konca 19. storočia.
V roku 1645 po zásahu blesku hrad vyhorel. Majitelia definitívne opúšťajú hrad, ktorý bez strechy začína chátrať. Zvyšky hradu sa v roku 1708 stali baštou povstaleckej armády kurucov Františka Rákocziho II. (protihabsburské povstanie). Po potlačení povstania cisárskou armádou bol hrad zbúraný a ponechaný v ruinách.
Kostol svätých Petra a Pavla z 18. storočia, vpravo dole hrobka Apponyiovcov, je tam aj hrobka rodiny Bartakovics, úplne vpravo dole v pozadí je časť siluety kaštieľa Bartakovicsovcov.V roku 1718 boli Apponyiovci povýšení na barónov a v roku 1739 na grófov. Po čase sa rod rozdelil: oponická vetva Apponyiovcov obývala kaštieľ v obci, druhá vetva rodu odišla do Jablonice pri Senici a tretia vetva rodu si za svoje sídlo vybrala Eberhardské panstvo - dnešné Malinovo pri Bratislave. Celkovo rod Apponyi medzi uhorskou šľachtou prekonali len rody Esterhazy, Batthyanyi, Cziraki, Andrassy a Palffy.
Vidíme postapokaliptický stav kaštieľa a priľahlej časti parku z roku 2007 – pred znovuzrodením. Lebo priznajme si, ničiť bolo také pohodlné. Kreativita? Bližšia bola populárna neschopnosť a stereotyp devastácie.
Pod kostolom sv. Petra a Pavla v obci je krypta, kde sú v rokoch 1852-1935 pochovaní niektorí členovia šľachtickej rodiny Apponyi. Nad vchodom je erb rodu Apponyi.
Poškodený erb Apponyiovcov z 19-teho storočia. Dnes je už opravený, zreštaurovaný - plná koruna.
Cez II. sv. vojnu a po nej až po "víťazný február" zabránilo rozkrádaniu a devastácii kaštieľa, ako to zažili mnohé šľachtické sídla na Slovensku, vlastníctvo nemovitosti rodinou Slezákovcov.
Kto len mohol dopustiť takúto grandióznu devastáciu kedysi majestátneho exteriéru a interiéru kaštieľa? Kto si ho po roku 1948 privlastnil, najprv výhodne "využíval", s citom slona v porceláne realizoval barbarské úpravy, a potom ho nechal napospas zubu času - a hlavne bez hanby, bez výčitiek, so vztýčenou hlavou čelom k masám? Nuž áno, tí ľaví odborníci na kultúru a dedičstvo predkov. Asociáli a vandali tí už len dotiahli to veľkolepé dielo skazy do dokonalosti. Výsledok? Jeden z mnohých pamätníkov ľudskej ľahostajnosti a bezbrehej ignorancie v našom regióne.
Naopak, počas socializmu aj v nasledujúcich devätnástich rokoch po Nežnej revolúcii kaštieľ postupne chátral. Podieľali sa na tom niektorí dedinčania, zamestnanci v kaštieli, ale najmä vtedajší vladári - prejav "hrdosti a vzťahu" obyvateľov Slovenska a ich politikov ku kultúrnemu dedičstvu našich predkov.
Dnes sú kaštieľ, knižnica aj park pýchou nielen Oponíc, ale aj Slovenska; osobne by som pridal brečtan na niektoré múry kaštieľa. Bolo by to patinovo autentické (historické fotografie) - malo by to aj izolačný efekt, ale zvýšilo by to náklady na údržbu. Dnes je to pekné, ale akési architektonicky sterilné.
Obyvatelia Oponíc, ktorí boli zamestnaní vo Veľkom kaštieli, sprevádzali grófov Apponyi na ich zahraničných cestách - prezentovali sa adekvátnym oblečením a noblesným vystupovaním a to prenášali aj do svojho bežného života.
Malý kaštieľ v Oponiciach.
Malý kaštieľ bol postavený na prelome 16. a 17. storočia. Býval sídlom zemianskej rodiny Bartakovicsovcov, ktorí spravovali Malé Oponice (Kis-Appony). Rod pochádzal z Chorvátska. Významnou osobnosťou cirkevného života bol Béla Bartakovics (1792 - 1861), jágerský arcibiskup, podporoval bernolákovcov, pochovaný je so svojou rodinou v krypte v Dolných Lefantovciach.
Od roku 1850 ho získali Apponyiovci, no nevyužívali ho na bývanie. Využívali ho správcovia veľkostatku. V roku 1924 ho gróf Henrich Apponyi odstúpil obci Oponice za podĺžnosti na obecných daniach - slúžil na rôzne účely.
Na prvom poschodí kaštieľa je dnes množstvo exponátov, ktoré sa viažu k rodine Apponyi – dobový nábytok, dobové predmety, časť slávnej knižnice (2.000 zväzkov), poľovnícke trofeje. Na prízemí múzea je inštalovaná výstava artefaktov havarovaných, zostrelených spojeneckých lietadiel v Tribečskom pohorí počas druhej sv. vojny a expozícia veteránov a starožitností.
Erb rodu Bartakovics - v strede je labuť s prestreleným hrdlom.
Prezentujem krásku z nášho regiónu Geraldine Apponyi de Nagy-Appony (1915-2002), "jedinú" albánsku kráľovnú, dcéru uhorského šľachtica - gróf Gyula Rudolf Fűlöp Lajos Herman Roger Maria Apponyi de Nagy-Appony (1873-1924) a Američanky - Gladys Virginia Steuart (1891-1947), dcéra z bohatej rodiny amerického diplomata.
Predposlední majitelia panstva Appony, starí rodičia Geraldine z otcovej strany - Margerite von Seherr-Thoss (1848-1931) a Lajos Apponyi de Nagy-Appony (1849-1909) v roku 1870. Svadbu mali v roku 1871 v Dobrau.
Margerite pochádzala z Dobrau z významného šľachtického rodu z Horného Sliezska. Vyrastala v neďalekom Rozkochówe. Rod Seherr-Thoss bol prepojený tak s malými, ako aj významnými šľachtickými rodmi. Pre Margerite a Lajosa Apponyi de Nagy-Appony bol v roku 1880 postavený vo Viedni Palais Apponyi.
Babička Geraldiny z matkinej strany, Mary Virginia Ramsey Harding (1871-1950), sa vydala za Johna Steuarta (1831-1892). V roku 1902 sa vydala v USA druhýkrát – Gustav de Stråle d´Ekna (1864-1935); vzápätí sa presťahovali s Gustavom a jedenásťročnou Gladys do Paríža a žili aj vo Švajčiarsku. Gustav mal veľmi rád Gladys i jej dcéru Geraldine a stal sa krstným otcom Geraldine a tá ho mala tiež veľmi rada.
"Pojítkom" vzťahu Gyulu a Gladys, ktorý vznikol náhodne v Budapešti, mal byť záujem Gladys o automobil Hotchkiss (francúzska firma vyrábajúca luxusné automobily v rokoch 1903-1955), ktorý vlastnil Gyula, ktorého priťahovala záhadne atraktívna tvár Gladys.
A narodila sa modrooká blondínka Geraldinka - jej prvé slová boli v angličtine.
Gyula, okrem iných funkcií, bol aj poslancom uhorského snemu. Bojoval v I. sv. vojne a poranenie pľúc črepinou pociťoval do konca života. Bol starostlivým otcom, ale nesprávne investoval peniaze rodiny Steuartovcov do vojnových obligácií. Gladys bola štíhla, spontánna, moderne zmýšľajúca žena - limitovaný uhorský a pruský status bol pre ňu príťažou a neslobodou.
Komtesa Geraldine Apponyi de Nagy-Appony ako 10-11-násťročná? Z Ameriky dorazila móda krátkych vlasov.
Po svadbe žila rodina tri roky v Budapešti a po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918 (Maďarská republika rád či Maďarská komúna bol dočasný štátny útvar v Maďarsku existujúci 133 dní od 21. marca do 1. augusta 1919) emigrovali do Švajčiarska k druhýkrát vydatej matke Gladys - Mary Virginia de Stråle d´Ekna (pochádzala zo šiestich detí, bola vysoká, štíhla a krásna žena).
Američanka Gladys Steuart v roku 1914 (23-ročná). Od roku 1915 dostávala Geraldine základy angličtiny - svojho materinského jazyka, od svojej mamy a v tomto jazyku sa rozprávala so svojou sestrou Virginiou do konca života. Otec Gyula v roku 1919 vo Švajčiarsku (46-ročný), zostávalo mu ešte päť rokov života.
Keď sa v roku 1921 vrátili Gladys a Gyula s deťmi do Maďarska, mohli žiť z peňazí, ktoré im poslala babička Margit (600.000 korún z predaja šperkov a zarobila tak na tri vená – Virginia, Geraldine a dcéra strýka Antala Apponyi de Nagy-Appony). Za časť peňazí kúpili rodičia vilu so záhradou v Budapešti. Medzitým Gyula trávil s deťmi veľa času v kaštieli v Nagyappony.
Po tom, čo Gladys ovdovela, predala vilu, no peniaze za podivných okolností zašantročil notár, ktorý mal predaj na starosti.
Gladys po smrti Gyulu odišla do Francúzska za svojou matkou a tri deti zobrala so sebou - najmladší Gyula Lajos John Gustave Jozsef Edward Maria Apponyi de Nagy-Appony (1923-1946). Geraldine a jej sestra Virginia Maria Margit Lucy Apponyi de Nagy-Appony (1916-2002) trávili letné prázdniny zvyčajne na panstve v Nagyappony.
Gladys...
Gladys, matka Geraldiny, sa v roku 1925 znovu vydala - francúzsky dôstojník Gontran Girault (1882-1964), mali spolu tri deti - Sylviane (1927-?), Guy (1930-?), Patricia (1932-?).
Po zásahu babičky Margit žila Geraldine v Oponiciach aj so sestrou Virginiou (meno dostala na počesť starej mamy z matkinej strany), neskôr spoločníčka Geraldine, bola trikrát vydatá - v roku 1937 za Andrása Baghyho (1910-1941); v roku 1947 za Josepha Bulkneya Blackburna (1921-1962); v roku 1971 za Jozsefa Marka Mariassyho (1914-1989). Dievčatá nebývali celý čas v Oponiciach, pretože chodili do škôl, ktoré financovala babička Margit a strýko Henrich, ale prázdniny v Oponiciach trávili (až na pobyt v Zebegény).
Pohľad od severovýchodu na kaštieľ v Nagyappony - koniec devätnásteho storočia. Kaštieľ bol zariadený s veľkým vkusom a komfortom. Okrem slávnej a bohatej knižnice Apponyiovcov sa v kaštieli nachádzalo bohaté múzeum zaujímavých obrazov a umeleckých pokladov. Kaštieľ bol obklopený nádherným anglickým parkom, ktorý bol plný malebných a krásnych detailov aj s jazierkom.
Geraldine získala vzdelanie v anglickej škole v Mentone vo Francúzsku. Obe dievčatá vyrastali v prostredí uvoľnenej disciplíny, čo sa zmenilo po nástupe do prísneho súkromného kláštorného gymnázia Sacré Coeur v Pressbaum v Dolnom Rakúsku. Geraldine neskôr študovala na Viedenskej univerzite, v USA, Paríži; študovala dejiny, umenie, sociálne vedy, finančníctvo. Komunikovala po anglicky (angličtina v tých časoch a miestach kde sa pohybovala, nebola až tak potrebná a užitočná), maďarsky, nemecky, francúzsky, čiastočne po slovensky, neskôr albánsky. Babička a strýko financovali aj školy Gyulu.
Časť textu budovateľskej piesne: "Vyhrňme si rukávy, ať se dílo podaří." Veď kto by už len potreboval knižnicu, keď v nej môže skladovať cibuľu. Knihy nahradí kalerábmi, a krásu - no tú radšej spáli. Pohľad na hlavný vchod-východ knižnice, vpravo je točité schodisko.
Geraldine sa spočiatku stavala odmietavo ku skorej svadbe svojej matky s Gontranom Giraultom - prečo tak rýchlo zabudla na otca? Ale neskôr konaniu matky porozumela.
Nábytok z knižnice - pálili spomienky na aristokraciu. Ako by ten luxusný mobiliár vznikol mávnutím čarovného prútika. Nikto si nedal tú námahu ho navrhnúť, nikto nevyrezával jeho súčasti, netvaroval drevo, nebrúsil, nečalúnil. Nikto nevenoval hodiny a dni, aby precízne pospájal jednotlivé prvky do harmonického celku. Ako by nešlo o dielo ľudských rúk, umelecký čin, čo mal prinášať úžitok, radosť, obdiv - estetický zážitok nielen pre svojich majiteľov, ale i pre generácie, ktoré prídu po nich. Dlho, predlho...
Tento nádherný, pôvodne tmavobordový „Borne Settee“ - empírový kruhový gauč s aurou dávnej vznešenosti - bol bez milosti vyhodený zo svojej dôstojnej existencie v útulí noblesnej knižnice. Ani jeho ladné krivky, ani historický pôvab ho neuchránili pred vyčíňaním lúzy. Pod taktovkou hordy ideologických prisluhovačov sa v zámockom parku rozpútal barbarský rituál: masové pálenie všetkého, čo nieslo pečať aristokratického vkusu. Drevo praskalo, textílie horeli, dejiny mizli v plameňoch. Ale žiadne očisťujúce svetlo z toho nevzišlo - krajina sa ponárala do akejsi ťaživej temnoty.
A predsa sa dielo grófa Antala Apponyiho de Nagy-Appony, hoci poničené a potupené, napokon vďaka odhodlaniu hrdých a múdrych jednotlivcov, zručných remeselníkov dočkalo svojho znovuzrodenia - ako tiché, no nezdolné svedectvo pretrvávajúceho kultúrneho dedičstva.
Predstavy Geraldine o manželstve zrejme ovplyvnili sentimentálne romány, ktoré boli jej obľúbeným čítaním - myšlienka večnej lásky.
Muriel von Seherr-Thoss zohrala významnú úlohu v živote Geraldine.
Krásna a dobrodušná Muriel White (1880-1943), dcéra amerického diplomata, spolupracovníka amerického prezidenta Woodrowa Wilsona (1856-1924), spoluautora mierovej zmluvy z Versailles, hovorila niekoľkými jazykmi a sprevádzala otca na jeho zahraničných cestách. Vydala sa za poručíka kyrysníkov a bývalého vojenského atašé na nemeckom veľvyslanectve vo Viedni Hermanna von Seherr-Thoss (1879-1959), ktorého otec bol bratom Margerite von Seherr-Thoss (vydatá Margerite Apponyi de Nagy-Appony, matka Gyulu - otec Geraldine). Spočiatku sa usadili v Rozkochówe (Rozkošný) v Hornom Sliezku. Od roku 1922 žili v neďalekej Dobrau (Dobrá). Muriel si postupom času s maželom rozumeli menej a menej.
Margerite požiadala Muriel (navštívila Margit pri svojej ceste na Riviéru), aby presvedčila jej nevestu Gladys, žijúcu vo Francúzsku s druhým manželom, aby jej dovolila vychovávať Geraldine (Virginia už bola pod jej vedením). Misia Muriel bola úspešná. Dievčatá boli zapísané do prísnej kláštornej školy Najsvätejšieho srdca v Pressbaume v dolnom Rakúsku.
Poznámka: Versaillská (mierová) zmluva bola uzatvorená vo Versailles 28. júna 1919 a vstúpila do platnosti 10. januára 1920. Bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii, ktorá oficiálne ukončila prvú svetovú vojnu medzi Ústrednými veľmocami a štátmi Dohody.
Poznámka: Od roku 1939 bolo v Sacre Coeur v Pressbaume (spolková krajina Dolné Rakúsko), ktorý bol okupovaný nacistami, umiestnených viac ako 100 detí a mladých ľudí so zdravotným postihnutím. Všetci boli nakoniec zavraždení v Am Spiegelgrund (detská klinika vo Viedni) v roku 1941.
V roku 1931, po smrti babičky Margit, odišla Geraldine z Oponíc s Muriel (stala sa mentorom Geraldine) do Dobrau v Sliezsku, kde strávila niekoľko príjemných týždňov v paláci svojej "tety", ako ju volala. V roku 1936 "teta" Muriel pozvala Geraldine na zimné olympijské hry v Garmisch-Partenkirchene (prvýkrát zaradené zjazdové lyžovanie). Počas letných olympijských hier v Berlíne v roku 1936 (prvýkrát zaradený basketbal) sa Muriel stretla s Adolfom Hitlerom a ako antifašistka mu dala najavo svoj postoj. Geraldine odmietala ideológiu tak komunistov, ako aj fašistov.
Muriel bola pozvaná do Albánska, aby pomáhala Geraldine až do začiatku svadobného obradu. Menej ako rok po svadbe Geraldiny s kráľom Zogom bola Muriel znovu povolaná do Tirany, aby čakala na príchod toho, o ktorom všetci dúfali, že bude následníkom albánskeho trónu a až potom sa vrátila domov. Muriel mala vynikajúce zdroje informácií z niekoľkých ambasád a vedela, že Taliansko pripravuje anexiu Albánska. Na cestu domov dostala albánsky pas, vodiča s autom a finančný obnos.
Muriel zostala v prerušovanom kontakte s Geraldine počas nasledujúcich rokov, zvyčajne písala kódované listy, ktoré boli prenášané jej mnohými diplomatickými kontaktmi.
Muriel pomohla v roku 1941 dvom britským pilotom - ukrývala ich na pozemku po havárii pri Dobrau.
Honosný palác v Dobrau bol obklopený parkom, ktorý pretínali početné potoky a rybníky.
Po tom, čo poslala v roku 1938 svoju dcéru a dvoch synov s nevestou do bezpečia do USA, jej gestapo viackrát nariadilo, že musí dať synov na vojenskú službu. Muriel zomrela v zámku v Dobrau v roku 1943 - samovražda, skočila z poschodia miestnosti pri hradnej veži (gestapo sa jej vyhrážalo koncentračným táborom a ona sa bála mučenia, že prezradí kontakt na deti).
Na pohrebe celý veľkostatok v Dobrau plakal za "Dobrou pani" grófkou Muriel. Ľudia lemovali cestu od paláca ku kostolu a rakvu niesli po červených kobercoch do rodinnej krypty. V roku 1945 sovietski vojaci, ktorí obsadili Dobrau, vyplienili kryptu. Vytiahli telo Muriel z rakvy, zlomili jej prsty, aby jej stiahli dole prstene a telo Muriel nechali pohodené v krypte.
Najstarší syn Muriel Hans sa oženil v roku 1938 (ešte pred vypuknutím vojny) s Američankou Marian Kingsland a žili v Rozkochówe. Po emigrácii do USA v tom istom roku sa musela Marian na nátlak rodiny s Hansom rozviesť (nechceli mať nemeckého zaťa), aj keď ho stále ľúbila. Po rokoch navštívila Rozkochów a keď uvidela chátrajúci kaštieľ, rozplakala sa a takmer sa psychicky zrútila. Marian tam prežila s manželom pred vojnou krásne obdobie svojho života. A palác v Dobrau dopadol ešte horšie.
Historické poznámky: Po Prvej viedenskej medzinárodnej arbitráži z 2. novembra 1938 Maďarsko obsadilo južné územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Hranica s Maďarskom viedla líniou ponad mestá Senec – Galanta – Šaľa - Nové Zámky - Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo až po hranice s Rumunskom. A hoci Maďarsko diplomaticky uznalo Slovenský štát (vznikol 14. marca 1939) ako prvé, 15. marca 1939, už 23. marca 1939 ho prepadlo. Po slovensko-maďarskej vojne (marec 1939) prišlo Slovensko o časť území na východe (obce Starina, Stakčín, Sobrance a všetky ďalšie na východ pripadli Maďarsku).
Na základe Mníchovskej dohody 1. decembra 1938 bolo Československo donútené odstúpiť Nemecku pohraničné oblasti osídlené prevažne Nemcami (Sudety) a Poliaci obsadili severné časti Slovenska. 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát. 23. augusta 1939 bol podpísaný sovietsko-nemecký pakt o neútočení a 1. septembra napadlo Nemecko Poľsko zo západu a 17. septembra Sovieti z východu a rozdelili si územie nielen Poľska (aj pobaltských štátov). 3. septembra 1939 začala II. sv. vojna (zaužívaný je dátum 1. septembra 1939, keď Nemecko napadlo Poľsko). V podstate II. svetovú vojnu rozpútali Nemecko, pripojilo sa Taliansko a Japonsko, ale svoj podiel mal aj Sovietsky zväz. Sovietsky zväz 30. novembra 1939 bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko. V roku 1940 začalo Nemecko útok na Západ (obsadenie Francúzska cez Belgicko a Holandsko, Bitka o Britániu bola séria leteckých bitiek počas druhej svetovej vojny v lete a na jeseň 1940) a v roku 1941 na Sovietsky zväz.
Po skončení vojny sa všetky zabrané územia vrátili Československu až na Podkarpatskú Rus, ktorú Sovietsky zväz na čele so Stalinom (1878-1953) včlenil do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.
Poznámka: Stretol som sa aj s názorom, že fašistické Slovensko bolo jednou z nepriateľských krajín, ktoré Červená armáda neoslobodila, ale regulárne dobyla, obsadila (bola to sloboda, keď NKVD hneď po "oslobodení" začalo unášať a deportovať československých občanov do sovietskych gulagov - prvé obete komunizmu,...?) a ďalších štyridsať rokov okupovala (najmä po roku 1968). Neurobili si z nás poslušný satelit?
Poznámka: Napr. Rakúsko bolo po vojne rozdelené na štyri okupačné zóny (americká, anglická, francúzska, sovietska) a po prihlásení sa k princípu neutrality a odchode okupačných vojsk v roku 1955 získalo Rakúsko štátnu suverenitu a slobodne sa rozvíjalo. "Slobodné" Československo, hoci bolo pred druhou svetovou vojnou ekonomicky silnejšie, modernejšie a stabilnejšie (patrilo do prvej desiatky najvyspelejších krajín sveta) než Rakúsko, začalo zaostávať.
Nestala sa východná Európa najväčším porazeným druhej svetovej vojny?
Margerite Apponyi de Nagy-Appony - milovaná babička (Mutti), dôverníčka, ochrankyňa a roky akoby druhá mama Geraldine. Grófka Margit bola zbožná, konzervatívna a starostlivá žena. Venovala sa filantropii: kláštor (1881), nemocnica (1884) a v roku 1910 dievčenská škola a chudobinec. Po smrti svojho manžela už neopustila čiernu farbu svojho smútočného oblečenia. V roku 1910 dala na stenu krypty kostola sv. Petra a Pavla upevniť rozmernú pamätnú dosku na počesť svojho nedávno zosnulého manžela.
V rokoch 1904-1909 bol v kaštieli v Nagyapony šéfkuchárom Francúz Georges Veron (1875-1925), ktorý cestoval spolu s Lajosom Apponyi (Hofmarschall v rokoch 1895-1909) aj po svete. V kaštieli zažiaril pri veľkolepých oficiálnych večerách, plesových bufetoch, ktoré Lajos Apponyi organizoval pre dvor, diplomatický zbor a urodzenú spoločnosť.
V apríli roku 1910 navštívil Eberhardské panstvo (dnes Malinovo pri Bratislave) bývalý americký prezident a bojovník proti korupcii Theodore Roosevelt (1858-1919) aj so synom Kermitom (1889-1943). Pricestoval rok po skončení svojho prezidentského mandátu (prezidentom bol v rokoch 1901-1909). Návšteva sa uskutočnila na základe pozvania majiteľa panstva Alberta Apponyi de Nagy-Appony (1846-1933) - v tom čase významný uhorský politik, ktorý sa predtým stretol s T. Rooseveltom v USA. Úspešné úsilie T. Roosevelta o ukončenie rusko-japonskej vojny (1904-1905) mu v roku 1906 vynieslo Nobelovu cenu za mier. Amatérsky sa venoval boxu.
T. Roosevelt vyčítal A. Aponyimu jeho školské zákony - tvrdá maďarizácia v Uhorsku (Apponyiho zákony 1907, pričom veľké množstvo populácie tvorili analfabeti), zodpovednosť za maďarské zaobchádzanie s národnosťami (ale na maďarizácii sa podieľali aj mnohí slovenskí odrodilci). A. Apponyi svojimi názormi ovplyvňoval aj Geraldine.
Albert Apponyi de Nagy-Appony bol výrazne prouhorsky a promaďarsky orientovaný politik.
Počas režimu komunistu Belu Kuna (1886-1938), ktorý stál v roku 1919 na čele Maďarskej republiky rád, odišiel A. Apponyi z Maďarska z obáv o svoj život a žil na svojom panstve v Československu. Po páde Maďarskej republiky rád sa vrátil do Maďarska do diplomatických služieb a následne ho česko-slovenské úrady vyhlásili za personu non grata (nežiaduca osoba) - výrazný odporca Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920 (po rozpade monarchie bol proti uznaniu nových hraníc Maďarska so svojimi susedmi, medzi nimi aj s Československom).
Vyhlásenie A. Apponyiho za personu non grata bolo súčasťou širšej politiky ochrany hraníc a suverenity nového štátu pred maďarským iredentizmom (snahy revidovať Trianonský mier z roku 1920 na základe ideálu obnovenia Veľkého Uhorska). Albert Apponyi prišiel o svoj rodinný majetok v Éberhárde, ktorý sa v roku 1923 stal Štátnou poľnohospodárskou školou Československa.
Albert Apponyi - podľa jeho spomienok si v starobe s melancholickou bolesťou uvedomil chyby svojho nacionalistického vnímania.
Poznámky: Dajme na pravú mieru mýty o návštevách Roosveltovcov v Oponiciach: Informácie o tom, že "bývalý americký prezident Theodore Roosevelt navštívil Oponice", sa nezakladajú na overených faktoch, pretože počas jediného a krátkeho pobytu v roku 1910 na Slovensku (vtedy Rakúsko-Uhorsko) navštívil bývalý americký prezident T. Roosevelt iba Eberhardské panstvo. Taktiež formulácia, že "Apponyiovský kaštieľ navštívili aj bratia amerického prezidenta T. Roosevelta" je spochybniteľná, pretože Theodore Roosevelt mal iba jedného brata - Elliot Roosevelt (1860-1894), ktorý zomrel pomerne mladý.
Už ako opozičný politik podporil Theodore Roosevelt Masarykovu snahu o vytvorenie nezávislého Československa. V auguste 1918 poslal symbolickú sumu tisíc dolárov do Ruska na adresu česko-slovenských legionárov a na slávnostnom ceremoniáli v New Yorku povedal: "Hrdinskí Čecho-Slováci musia tvoriť nezávislú komunitu". Zásadný podiel na vzniku Československa mal jeden z ďalších amerických prezidentov Woodrow Wilson (1856-1924), ktorý bol vo funkcii v rokoch 1913-1921.
Woodrow Wilson
Ešte ako mladučká komtesa (titul pre slobodnú dcéru grófa) sa Geri (Džeri) kúpavala vo fontáne v parku pri kaštieli, hrávala tenis, neskôr strieľala z pušky - poľovačky so strýkom v okolitých lesoch, jazdila na koni, veľmi rada čítala - využívala k tomu obrovskú rodinnú knižnicu (zriadená od roku 1846; stará mama Margit zriadila v kaštieli knižnicu len pre Geraldine v bývalom krajčírskom salóne), maľovala, venovala sa hudbe a spevu, plávala, lyžovala.
Koniec 19. storočia. Fontána v parku, v ktorej v lete za oných čias šantila Geraldine Apponyi. V pozadí je exteriér slávnej Apponyiovskej knižnice. Za chrbtom fotografa bol neskôr vybudovaný ikonický trávnatý tenisový dvorec, na ktorom prezentovali svoje forhendy a bekhendy Geraldine, jej sestra Virginia, strýko Henrich či Thomas Cardeza a ďalšie návštevy v kaštieli. Henrich bol priaznivcom tenisového turnaja vo Wimbledone. V parku hrávali dámy aj kroket - individuálna fyzicky nenáročná hra s drevenými kladivkami (nemýľme si ju s tímovou hrou kriket).
Rabovania krátko po I. svetovej vojne neobišli ani Kovarce - kaštieľ nemal nájomníkov, Cardezovci odišli do USA. Gróf Henrich Apponyi sa snažil zachrániť svoj majetok pomocou maďarského vojska. Po rozkradnutí majetkov usporiadal veľkú hostinu pre obyvateľov obce. Zároveň tajne pozval maďarských vojakov, ktorí mali za úlohu zatknúť všetkých prítomných. Lenže vojaci prišli do obce až na druhý deň ráno. Hostina sa skončila bez zatýkania. Vojaci začali zatýkať ľudí po rannej bohoslužbe. Bitím si vynucovali vrátenie ukradnutých vecí.
V prvej polovici 30-tych rokov časť leta trávili sestry Apponyi aj s veľkým počtom dedinských i šľachtických detí (až 300 detí) v dedine Zebegény pri Dunaji - nadčasový prázdninový projekt Kvetinový spolok viedla s noblesou ich ušľachtilá teta, pôvodom grófka Franziska Apponyi de Nagy-Appony (Fany)(1879-1958), vydatá Karolyi de Nagy-Karoly žila vo Fóte - majetok grófskej rodiny Károlyi pri Budapešti, kde v tom čase bývala hlava šľachtického rodu László Károlyi (1859–1936); sestry pomáhali Franziske, Geraldine viedla čitateľský krúžok - lekcie maďarskej histórie. Tu dostali sestry mená Virginská ruža a Biela ruža. Tu sa deti nielen zaujímavou formou vzdelávali, ale sa venovali domácim a spoločenským zručnostiam aj pestrej palete športov. Franziska bola žena s veľkým sociálnym cítením a po smrti otca dievčat sa stala poručníkom Virginie, poručníkom Geraldine bola teta Adele Apponyi de Nagy-Appony (1876-1945).
Franziska bola úžasná a pekná žena. Už po skončení prvej sv. vojny sa pričinila, že v dedine Fót sa postavilo pre osirelé rodiny padlých vojakov vyše štyridsať domov, pri výstavbe výdatne pomáhalo aj obyvateľstvo Fótu. Spolu s dcérami Klárou (1903-1993) a Eufrozinou (1899-1993) založili aj lekársku kliniku vo Fóte, ktorá bola prvou v krajine, ktorá poskytovala bezplatnú zdravotnú starostlivosť matkám a ich bábätkám.
Franziska Karolyi de Nagy-Karoly - na námestí vo Fóte ju dnes pripomína socha.
Cez druhú sv. vojnu žila Franziska na zámku vo Fóte. Pred postupujúcou sovietskou armádou rodina emigrovala do Francúzska, no Franziska odmietla opustiť svoju krajinu. Keď komunisti obsadili rodinný zámok vo Fóte (Zebegény je od Fótu asi 28 km), útočisko hľadala v katolíckom kostole vo Fóte, ktorý postavili Károlyiovci. Neposkytli jej prístrešie, lebo sa báli. Nakoniec sa ubytovala u evanjelikov. Keďže už nemala majetok ani príjem, mohla hladovať, no z vďačnosti k nej si to fótske ženy rozdelili medzi sebou a postarali sa, aby jej každý deň po 12 rokov niekto doniesol jedlo. Neskôr, vzhľadom na jej predchádzajúce charitatívne aktivity, dostala malú izbičku na zámku Fót. To trvalo do roku 1957, kedy napokon emigrovala do Francúzska za dcérou Eufrozinou. O rok neskôr zomrela v Paríži.
Vľavo grófka Teréz Apponyi de Nagy-Appony (1874-1928) ako 21-ročná v roku 1895 a vpravo oponická komtesa Geraldine v roku 1930 ako pätnásťročná.
Na doplnenie: Gyula, Adéle, Franziska a Henrich mali ešte sestru Teréz Apponyi de Nagy-Appony (1874-1928) - vydatá Inkey de Pallin a brata - Antal Apponyi de Nagy-Appony (1877-1952) sa oženil s Eugéniou Germanovou von Lindes (1888-1931); od roku 1938 bol Antal tretím manželom Madeleine Forrest (1876-1963); kvôli vojne odišli v roku 1941 z Maďarska do Ameriky a Madeleine strávila posledné roky u svojho syna z prvého manželstva v Španielsku.
Thomas Cardeza v roku 1919 a Mary Cardeza. Manželia od roku 1900.
Poznámka (hypotéza): Do voľného kaštieľa v Nitrianskej Strede sa mohli Cardezovci dostať asi aj preto, že po zoznámení sa s Henrichom Apponyi (vraj počas štúdia v Oxforde) a spoločným poľovačkám v Tribečských lesoch (lokalita sa Thomasovi veľmi zapáčila), nemali Apponyiovci - otec Lajos a jeho syn Henrich ešte voľný kaštieľ v Kovarciach, kde mali nájomnú zmluvu bratia Rosenthálovci. Spoluprácu s Lajosom Apponyim a jeho synom Henrichom však Rosenthálovci neukončili ani po zrušení nájomnej zmluvy v roku 1906. Ešte dlhé roky mali od nich prenajatý liehovar v hornom majeri a okolité polia.
Pekné letné dopoludnie, kedysi dávnejšie, v Solčanoch. Vchod od hlavnej cesty do kaštieľa rodu Odescalchi v Szolcsány. Za cestou, oproti kaštieľu, sa pôvodne nachádzal park, ktorý dal po smrti Lívia správca veľkostatku Lukáč vyrúbať a premenil ho na ovocný sad a tiež dal nevhodne prestavať kaštieľ - strata umeleckej hodnoty. K tomu ďalšie nevkusné prestavby a prístavby.V protiosmanských a protihabsburských zápasoch dokázali bojovať Slováci a Maďari za jeden cieľ.
Pred koncom 1. svetovej vojny odmietli Maďari pripravovaný návrh cisára Karola I. (1887-1922) na federalizáciu.
Prvou manželkou Livia bola Ilona Zeyk de Zeykfalva (1863-1920) a druhou Anna Wolf. Lívio mal šesť detí (päť dcér a jediného syna) - Károly (1896-1987, matka Ilona Zeyk); Margit (1911-1978), Antónia (1914-2007), Mária (?-?), Anna (1889-1960), Eugénia (narodená v Szolcsány 1898-1985).
Poznámka: Informácia z dennej tlače z mája 2025: Na Tríbeči našli archeológovia sídliskové terasy či vápenné pece. Tríbeč bol v minulosti osídlený, odlesnený, poľnohospodársky využívaný s množstvom komunikácií. Panoval tu čulý obchodný ruch. Lokalitu žiarového hrobu z obdobia okolo 500 rokov pred Kristom archeológovia taja z obáv pred vykrádačmi.
Na cestách sa v ňom prebudil záujem o Albánsko a o svojich tamojších zážitkoch napísal v roku 1913 knihu (Albanien, ein Hilfruf - Albánsko, volanie o pomoc). Jeho aktivity presahovali hranice strednej Európy, čo dokazuje aj jeho ambícia kandidovať v roku 1913 na albánsky trón (počítal so svojimi kontaktmi najmä v Taliansku).
Jediný Líviov syn Károly Borromeo Odescalchi de Szerém (narodený v roku 1896 v Szolcsány, zomrel v roku 1987 v Londýne) bol členom odboja proti nacizmu aj komunizmu. Po otcovej smrti v roku 1938 sa už nechcel vrátiť do Solčian, kde medzitým zdedil zadlžený a zmenšený majetok. V tom čase prominentný obchodník žil v Budapešti.
Knieža Károly Odescalchi de Szerém bol posledným priamym dedičom majetkov kniežaťa Lívia Odescalchi zo Solčian.
Perlička: Keď zomrel Ján III. Sobieski (1629-1696), bol neúspešným a nezvyčajným kandidátom na poľskú korunu Livio Odescalchi (1652-1713), synovec Benedetta Odescalchi (1611-1689), neskorší pápež Innocento XI.
Sophie de Schönburg-Waldenburg zu Wied (1885-1936), Princess of Albania, manželka princa Wilhelma zu Wied (1876-1945). Máme možnosť spoznať jednu zo žien na albánskom tróne (Geraldine Apponyi nebola jedinou).
Historické poznámky: Albánsko vyhlásilo svoju nezávislosť od Osmanskej ríše len dva roky pred prvou svetovou vojnou. Po albánskom vyhlásení nezávislosti v roku 1912 chceli Rakúsko-Uhorsko a Nemecko zabrániť Taliansku a Srbsku získať vplyv nad Albánskom. Veľmoci pochybovali, že Albánci si budú schopní vládnuť sami, a preto si vyhradili právo vymenovať im knieža, ktoré bolo zvolené až v roku 1914 - Fürst Wilhelm (1876-1945) zu Wied (Pruské kráľovstvo), ktorý najprv váhal, a ktorý prevzal trón, ale neskôr v tom istom roku bol nútený odísť do exilu (albánske knieža od 7. marca 1914 do 3. septembra 1914), pretože prvá svetová vojna viedla k okupácii Albánska - Srbsko, Grécko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko a Bulharsko, po skončení vojny Grécko, Taliansko (do roku 1920). Krajina zostala politicky nestabilná až do vzniku Albánskej republiky v roku 1924.
Druhý prípad sa začal v roku 1928, keď sa prezident Ahmet Zogu vyhlásil za kráľa Zoga I. Kontinuitu monarchie však narušila druhá svetová vojna. Albánsko bolo v rokoch 1939-1943 okupované Talianskom a neskôr až do roku 1944 nacistickým Nemeckom. Po občianskej vojne bola monarchia formálne zrušená v roku 1946 vznikom Albánskej ľudovej republiky.
Starší kaštieľ v Nitrianskej Strede, ktorý vlastnil rod Zerdahelyi von Nyitra-Zerdahely, má historický význam, pretože ho dal postaviť kráľ Karol II. (1630-1685); kráľ Anglicka, Škótska a Írska z dynastie Stuartovcov. Krátky čas sa v ňom zdržiavalo
sedmohradské knieža Ferencz II. Rákóczi (1676-1735) po zranení a úteku z prehratej bitky pri Trenčíne v roku 1708; vodca posledného a neúspešného protihabsburského stavovského povstania, nejaký čas ho v jeho snahách podporoval aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (1638-1715).
František Palacký (1798-1876), na obr. ako 23-ročný, sa zamiloval do príťažlivej ale oveľa staršej Anny (Nina) Zerdahelyi (1780-1844).
V rodine Zerdahelyi v Prešporku pôsobil od roku 1817 ako vychovávateľ a domáci učiteľ neskorší slávny český historik a politik František Palacký, ktorý za vrchol českých dejín považoval husitstvo.Matka Thomasa Cardezu Charlotte (vpravo) v Stuttgarte. Pani Charlotte vlastnila automobil značky Pierce-Arrow (americká firma), ktorý bol upravený tak, aby jej uľahčil nastupovanie a vystupovanie - keď už žila len v USA, mala problémy s kolenom.
Podľa jednej verzie sa mal americký miliardár Thomas Cardeza stretnúť s Henrichom Apponyi v Oxforde počas Henrichových štúdií a stali sa veľkými priateľmi - Henrich ho pozval na spoločné poľovačky v Tribečských lesoch, kde ho zoznámil s urodzenými pánmi z vyššej spoločnosti, čo sa Thomasovi veľmi zapáčilo. Neskôr si užívali život bonvivánov v Paríži, Monaku. Henrich vsádzal na konských dostihoch, hral ruletu a poker - aj takto ruinoval oponické panstvo.
Charlotte Cardeza bola výraznou súčasťou života syna Thomasa. Nielen cestovanie, poľovačky, ale aj pobyt v Kovarciach nebol výnimkou.
Matka Thomasa Cardezu Charlotte (1854-1939) pochádzala z rodiny anglického textilného magnáta Thomasa Drakea, ktorému patrili aj mnohé nehnuteľnosti. Sobášom s Jamesom Cardezom, bohatým právnikom z Filadelfie, pribudol do ich rodiny grófsky titul. Príbuzní jej manžela pochádzali zo starobylého španielskeho rodu. Z manželstva sa narodil jediný syn Thomas, ktorý vlastnil aj ropné polia.
Uznávaný šéfkuchár Georges Veron s manželkou Claire Mutschler v Kovarcz v júli 1914. V roku 1915 sa im v Nitre narodil syn.
Po smrti Lajosa Apponyi (1909) odišiel Georges Veron do Davosu na liečenie (roky 1909-1910) - komtesa Margerite sa ho nerada vzdávala, ale potom bol - aj s prestávkami - šéfkuchárom u Cardezovcov v Kovárcz (roky 
1910-1916). Po smrti Lajosa Apponyi už nemuseli zostávajúci Apponyiovci zabávať cisársky dvor okázalou francúzskou kuchyňou a Cardezovci boli bohatí.
Táto fotografia (bez dátumu) je zaujímavá tým, že bola vytvorená v Nagytapolcsany. Počas pobytu na Slovensku navštívil Georges Veron niektorého z fotografov v Nagytapolcsany.
Uznávaný záhradník Josef Mašinda (1881-?) s manželkou Annou (1880-1961) a staršou dcérou Máriou v Kovarciach pri svojom dome.
Mary Cardeza sa venovala v obci charite a záhrade, ktorú spravoval uznávaný záhradník Josef Mašinda (pôvodom Čech z Poděbrad) - absolvoval kráľovskú záhradnícku akadémiu vo Viedni a Mary si ho vyžiadala zo Stupavy od grófa Lajosa Karolyi de Nagy-Karoly (1872-1965), veľkostatkár a veľký poľovník. Mary mu nechala postaviť dom pri záhrade. Vydarenú architektúru záhrady chodili obdivovať mnohí prominenti.
Neskôr mal v Topoľčanoch záhradníctvo medzi železnicou a budovaným podnikom Elektrokarbon (začiatok výroby uhlíkových materiálov v roku 1950) a v meste predajňu kvetín (v lokalite spoločenského domu), kde predávala kvety jeho dcéra Marta (1916-?).
Býval s rodinou na dnešnej Tovarníckej ulici blízko kasární. Jeho dcéra Mária aj s manželom Jozefom Gahérom bývali od polovice päťdesiatych rokov v neďalekom činžiaku (štvorbytovka pri hlavnej ceste). Ich syn Jozef (1934-2013) bol významným slovenským hudobným skladateľom vážnej hudby a pedagógom.
Thomas Cardeza, ktorý za podivných okolností prežil stroskotanie Titanicu (1912), vyrazil z Kovariec s matkou Charlotte, slúžkou - Annie Ward (1874-1955) a komorníkom - Luis Lesueur (1876-1939) na automobile do francúzskeho Cherbourgu, kde sa na Titanic nalodili (mali prenajatú jednu z dvoch najluxusnejších kajút). Mary zostala, aby sa starala o záležitosti v Európe.
Prečo Thomas vyrazil do USA na Titanicu? Mohla to byť prestíž, ale aj zhoršený zdravotný stav, keď po safari v Afrike v roku 1912 strávili v Radmeri niekoľko týždňov - lekári mu doporučovali vyšetrenia v USA.
Veľkou vášňou Thomasa Cardezu a jeho priateľa Henricha Apponyi bol lov zveri. Obaja lovili nielen v exotickom zahraničí, ale aj v Tribečských lesoch. Thomas s kapitálnym úlovkom jeleňa v roku 1913 na nádvorí oponického kaštieľa.
Repliku kajuty na Titanicu, ako si ju pamätal zo svojej cesty pred stroskotaním, si nechal vyhotoviť a umiestniť do jednej z komnát v kaštieli v Kovarciach.
Po vypuknutí vojny Thomas okamžite ponúkol svoje služby ako námestník amerického veľvyslanca vo Viedni. Mary zriadila v Budapešti vojenskú nemocnicu, z vlastných zdrojov pokryla zariaďovanie ošetrovní a izieb, následne dlhodobo financovala prevádzku a chod celého zariadenia a vojnoví invalidi sa objavili aj v kaštieli v Kovarciach. Počas vojny pracovala Mary aj ako zdravotná sestra v Poľsku (jej prioritou bola starostlivosť o deti). V roku 1917 bola Mary Cardeza ocenená rakúskym cisárom za jej vynikajúce zásluhy vojnovým rádom.
V roku 1917, po zapojení USA do vojny, odišli obaja do USA riešiť aj svoje zdravotné ťažkosti. Zároveň bola Mary vymenovaná za tajomníčku Štátneho úradu pre priemysel a migráciu v New Yorku - pomohla pripraviť tri milióny poľských imigrantov na občianstvo v USA. Do Kovariec sa po skončení vojny nakrátko vrátili pobaliť svoje zvyšné veci a rozlúčiť sa so spriatelenými rodinami z vyššej spoločnosti v okolitých dedinách.
Po vojne Thomas a Mary cestovali medzi USA a Európou - menej za poľovačkami a viac za pamiatkami. V Radmeri (obec v Rakúsku, tu mali od roku 1906 kúpený kaštieľ s panstvom), po odchode z Kovariec, organizovali zábavky pre hodnostárov z celého sveta.
Henrich Apponyi počas expedície v Indii a Tibete v roku 1932.
V roku 1926 Henrich Apponyi (1885-1935) predal kaštieľ v Kovarciach štátu. Ešte začiatkom tridsiatych rokov žili Cardezovci v Radmeri. V roku 1933 sa definitívne vrátili do Philadelphie v Pennsylvanii.
V roku 1927 navštívili Thomas a Henrich v Paríži kabaret Folies Bergère, kde Henrich videl prvýkrát tancovať Josephine Bakerovú, vlastným menom Freda Josephine McDonald (1906-1975), jej povestný banánový tanec. Uchvátila ho natoľko, že ju pozval „k sebe domov“ - Josephine ešte v tom istom roku do Oponíc pricestovala a mala tu dve predstavenia (tancovala aj na stole, ktorý pri tanci poškodila a bol prerobený na biliardový - nachádza sa v knižnici). Vystúpenia mali nadšený ohlas u prítomnej spoločenskej smotánky. O cene za vystúpenia nevieme, ale určite to bola mastná suma.
Najvyššie francúzske vyznamenanie - za vlasteneckú angažovanosť počas II. sv. vojny bola Josephine v roku 1957 vyhlásená za rytiera Čestnej légie a dostala Croix de Guerre (vojnový kríž) s palmou (držiteľka pilotnej licencie dosiahla vojenskú hodnosť poručík). Pochovaná je v Monaku.
Geraldine v roku 1930 ako 15-ročná slečna. Takto ju vídavali niektorí Oponičania ešte jeden rok - v roku 1931 totiž z Oponíc odišla. V roku 1935 mohla byť prítomná na pohrebe strýka Henricha v Oponiciach. Na chvíľu a naposledy ju mohli zhliadnuť Oponičania ešte v roku 1938. Vedľa je sestra Virginia a brat Gyula.
Krásna Geraldine Apponyi v roku 1938 - 23-ročná.
Poznánka: Z dostupných zdrojov som sa nedozvedel, aký bol v roku 1938 dôvod návštevy Geraldine v Oponiciach, a tak som požiadal o pomoc umelú inteligenciu: "V roku 1938 sa Geraldine Apponyi vrátila do Oponíc, aby sa rozlúčila so svojím rodom a domovom na Slovensku pred definitívnym odchodom do Albánska. Bola to jej symbolická návšteva miesta, kde vyrastala a kde mala silné rodinné väzby. Už v tom čase bola Geraldine zasnúbená s albánskym kráľom Zogom I."
Predpokladám, že Geraldine v roku 1938 svojou prítomnosťou v Oponiciach mohla spolu s tetou Adéle riešiť dedičstvo po strýkovi Henrichovi.
Mama Gladys.
Poznámka: Podľa spomienok Ernsta Haupt-Stummera, syna posledného majiteľa stummerovského panstva Lea, v publikácii "Šľachtický rod Stummer na Slovensku do roku 1945" sa Geraldine objavila na Kulháni v čase, keď už bola albánskou kráľovnou. Predpokladám teda, že to bolo v roku 1938, keď mal Ernst päť rokov a návšteva Kulháňa mohla byť pre ňu príležitosťou na návštevy Urmína, Horných Lefantoviec a Oponíc.
Je veľmi pravdepodobné, že aj niektorí príslušníci rodu Stummer navštívili Apponyiovcov na ich Oponickom panstve.
Geraldine v roku 1930 na návšteve v Urmíne (Mojmírovce) u sestier Hunyady (Felicie 1906-1980, Tereze 1909-1996, Matild 1914-?), sedí na múriku fontány v parku kaštieľa. Hunyadyovci z Urmína boli príbuzensky prepojení s Apponyiovcami cez babičku Marguerite von Seherr-Thoss. Matkou sestier Hunyady bola grófka Maria von Seherr-Thoss (1885-1965). Otec dievčat Laszlo (1876-1927) mal podobné záľuby ako Thomas Cardeza či Henrich Apponyi - poľovačky v Afrike.
Henrich Apponyi, familiárne oslovovaný strýko Magi, významne ovplyvňoval život mladej Geraldine Apponyi.
Henrich (1885-1935) vyštudoval Oxford, bol diplomatom (kariéru začínal v Berlíne 1912-1913, v rokoch 1913-1914 pokračoval v Turecku). V roku 1918 sa presťahoval do Nagyappony a stal sa vášnivým poľovníkom a dobrodruhom. Zomrel v roku 1935 v sanatóriu v hitlerovskom Berlíne - hovorilo sa aj o samovražde (autonehoda, zastrelenie sa kvôli nevyplateným dlžobám). Na pohrebe v Oponiciach sa zúčastnil vtedajší výkvet šľachtických rodov: Andrassy, Esterházy, Haupt-Stummer, Károlyi, Pálffy, Hunyady, Szecsenyi, Inkey a ďalšie zvučné mená.
Keďže v minulosti bol Henrich hosťom u maharadžu z Patialy, pozval ho recipročne na návštevu do Oponíc. V roku 1930 (28.-29. decembra) bol hosťom v Oponickom kaštieli nesmierne bohatý (nielen majetok, ale aj asi 350 konkubín, 88 detí) Bhupinder Singh (1891-1938), maharadža z Patialy aj so sprievodom - na cestovanie používal niekoľko áut Rolls-Royce (vlastnil flotilu 44 na mieru vyrobených áut Rolls-Royce, ale aj luxusné Mercedesy - jeden mu daroval samotný Adolf Hitler); sám bol veľkorysý hostiteľ, rád jedol a pil, míňal peniaze, akoby zajtrajšok neexistoval. Návšteva bola spojená s poľovačkou na diviaky v krásnej zasneženej prírode. Po pohostení v Nagyappony sprevádzal Henrich Apponyi svojho hosťa do Budapešti a potom do Gödöllő, kde sa zúčastnili poľovačky na diviaky u regenta Maďarska Miklósa Horthyho. Na odporúčanie Henricha Apponyi navštívil maharadža v roku 1931 kúpele v Piešťanoch.
Slávnostná večera 27. decembra 1930. Náročné bolo pripraviť služobníctvo na túto udalosť.
V strede so závojom (sárí) na hlave otočená na fotografa je slečna Geraldine Apponyi, ktorú mal strýko Henrich veľmi rád. Po ľavici Geraldine sedí Thomas Cardeza, potom maharadžova favoritka a obľúbená najmladšia 21-ročná pekná manželka Maharami Vimala Kaur Sahiba, vedľa nej strýko Henrich, vedľa neho slečna Virginia, prvý zľava v turbane je maharadža Bhupinder Singh, druhý v turbane je maharadžov najstarší sedemnásťročný syn Yadavindra Singh (1913-1974), neskôr posledný vládnuci maharadža z Patialy a medzi nimi sedí babička Margit Apponyi, vtedy už vážne chorá, po ľavici Yadavindra Singha sedí Adele Apponyi, po pravici Geraldine sedí gróf Lipot Edelsheim-Gyulai.
Bhupinder Singh (v mladších rokoch), maharadža z Patialy od roku 1901 do roku 1938. Maharadža - titul indických domorodých panovníkov, knieža. Titul používaný v Indii od 19. storočia. V decembri 1930 sa zastavil v Oponiciach na dva dni, keď zastupoval 136 maharadžov Indie na medzinárodnej konferencii v Londýne (budúce usporiadanie Indie).
Po slávnostnom obede si štyri sestry Edelsheim-Gyulai z panstva Horné Lefantovce (vedľa Oponíc smerom na 
Nitru) a dve sestry Apponyi nenechali ujsť príležitosť na komunikáciu s pekným mladým sikhským princom Yadavindrom Singhom, ktorý bol v ich rokoch a keďže pôsobil priateľsky, zasypali ho otázkami o živote v Indii a on im ochotne odpovedal - dokonca, aby ich presvedčil o svojej sikhskej spiritualite, ukázal im pod turbanom stočené vlasy, ktoré si nikdy nestrihal.
Yadavindra Singh (1914-1974) bol posledným nezávislým maharadžom Patialy, ktorý v roku 1938 nastúpil na trón po svojom otcovi Bhupinderovi Singhovi. V roku 1947 súhlasil s pripojením štátu Patiala k novovytvorenej nezávislej Indickej únii a v roku 1948 sa stal Rajpramukhom (guvernérom) nového štátu Patiala a Únie štátov Východného Pandžábu.
Poznámka: Dnes Tribeč figuruje medzi možnými lokalitami pre budúce úložisko jadrového odpadu. Pritom spadá do chráneného územia.
Henrich Apponyi viedol nákladné poľovačky v Afrike, Indii, Amerike a ruinoval Oponické panstvo. Mama Margerite spravovala jeho písomnosti a musela ho veľmi ľúbiť, keď mu nákladné cesty tolerovala.
Henrich potvrdzoval povesť športovca aj počas indických expedícií, keď hrával s kamarátmi a kamarátkami tenis. Snímka ho zachytáva s podávačmi loptičiek.
Keď cestovateľská kniha Henricha Apponyiho vyšla v angličtine vo Veľkej Británii v roku 1937, predslov napísal vikomt Halifax (1881-1959), generálny guvernér a miestokráľ v Indii v rokoch 1926-1931, neskôr spolupracovník Winstona Churchilla (1874-1965).
Henrich Apponyi v roku 1930 - Henrich bol cestovateľ, poľovník, spisovateľ, športovec. V roku 1924 absolvoval expedíciu v Sudáne, v roku 1930 a 1932 v Indii a Tibete a v roku 1933 v Amerike. Expedície trvali niekoľko mesiacov.
Gróf Lipót Edelsheim-Gyulai von Marosnemeth und Nadaska bol rozumným hospodárom a s druhou manželkou Eleonore Rudnay de Rudna (1899-1987) boli starostlivými rodičmi. Meno Lipót je po slovensky Leopold.Rodičia: Lipot Edelsheim-Gyulai (1863-1928) a kňažná Irma Odescalchi de Szerem (1863-1924), sestra Gézu Odescalchi (1858-1937), prepojení s kniežaťom Liviom Odescalchi de Szerem (1863-1938), statkár, "firšt" (Fűrst - knieža) zo Solčian.
Poznámka: V roku 1369 prišli do obce Felső Elefánt (Horné Lefantovce) mnísi rehole pavlínov (rehoľa bratov sv. Pavla založená v Uhorsku) a v osade Sanctus Johannes, založenej v roku 1353, vybudovali Kláštor sv. Jána Krstiteľa. Donátorom kláštora bol tamojší zemepán Mihály Elefánti. Prestavbou v roku 1774 získal kláštor konečnú podobu (v roku 1786 bol Rád pavlínov v Rakúsko-Uhorsku zrušený - cisár Jozef II.). V roku 1809, v čase napoleonských vojen, bola v kláštore zriadená vojenská nemocnica pre asi 500 zranených poľských vojakov, bojujúcich na strane Francúzov.
Chátrajúcu budovu kláštora kúpil Ferencz Gyulai von Marosnemeth und Nadaska (1798-1868). Po ňom bol vlastníkom jeho adoptovaný syn Lipót von Edelsheim (1826-1893), známy už pod menom Edelsheim-Gyulai (neskôr veliteľ armády Uhorska). Jeho syn Lipót Edelsheim-Gyulai (1863-1928) dal v roku 1893, po smrti otca, postaviť rodinné mauzóleum. V roku 1894 prestaval starú budovu kláštora na honosný kaštieľ, do ktorého sa presťahoval z panstva v južnom Chorvátsku. Lipót bol predsedom Maďarského spolku na ochranu detí a staral sa o siroty, zakladal domovy pre nalezencov a dokonca dal Malý kaštieľ na svojom panstve prerobiť na sirotinec. Bol aj výborný maliar. Jeho syn Lipót Edelsheim-Gyulai (1888-1981) bol posledným majiteľom panstva Horné Lefantovce.
Poznámka: Uhorsko v 19. storočí zaostávalo pre pomalšie tempo modernizácie za najvyspelejšími časťami Európy najmä v oblasti industrializácie, infraštruktúry, urbanizácie a vzdelania. Civilizačné parametre územia Slovenska (Horné Uhorsko, Vrchovina - Felvidék, Horná zem - Felsõvidék) boli dlhodobo vyššie, ako bol priemer Uhorska a celej východnej časti strednej Európy. Náskok Slovenska sa v uvedených parametroch a tiež v ekonomickej a sociálnej oblasti postupne znižoval, avšak až do roku 1918 vykazovalo modernejšie parametre (vyššie ukazovatele mala len Budapešť a okolie) ako bol celouhorský priemer. Dialo sa tak aj vďaka aktivitám maďarskej, rakúskej, nemeckej a talianskej šľachty, ktorá žila na území vtedajšieho Slovenska.
Po narodení najmladšej dcéry Ilony v roku 1918 sa jej rodičia (vtedy prvá manželka Gabrielle Pejacsevich de Verõcze) rozhodli opustiť Budapešť a odcestovať so svojimi tromi dcérami do Malého kaštieľa na svoje panstvo v severnom Maďarsku - Felső Elefánt (Horné Lefantovce) v Nitrianskej župe, pretože sa tam cítili bezpečnejšie.
Poznámka: Od jesene 1918 do jari 1920 trvalo revolučné a kontrarevolučné obdobie - Maďarská republika rád alebo Maďarská komúna bola dočasný štátny útvar v Maďarsku existujúci 133 dní od 21. marca do 1. augusta 1919.
Mladý Lipót Edelsheim-Gyulai, posledný majiteľ panstva v Horných Lefantovciach.
Mnohí maďarskí zemepáni si po roku 1918 neželali stať sa občanmi ČSR. Vtedajší uhorský premiér - gróf István Bethlen (1874-1946), sa vyjadril, že každý Maďar žijúci na slovenskom území má povinnosť tam zostať a čakať na možné lepšie časy. Ak by takéhoto Maďara prenasledovali a prišiel by do Maďarska, považovali by ho za Maďara. Gróf Lipót sa prispôsobil novej situácii. Odvtedy bola rodina Edelsheim-Gyulai československými občanmi maďarskej národnosti, no prouhorsky a promaďarsky orientovaní.
Krásne bacuľaté komtesky Edelsheim-Gyulai, zľava Eva, Ilona, Alexia, Maritta.
So svojou druhou manželkou sa oženil v roku 1920 - rozvedená Eleonore Rudnay de Rudna (1899-1987), rodená Rothkugel von Rollershausen (obaja boli prítomní na svadbe Geraldine Apponyi de Nagy-Appony v Albánsku). Eleonore priviedla do manželstva svoju dcéru Alexiu Rudnay (1917-2004). Prispievala do rubrík maďarských časopisov, zaujímala sa o spoločenský život, navštevovala plesy budapeštianskej elity, úspešne pretekala s luxusným a výkonným automobilom Maybach-Zeppelin.
Veľký milovník prírody a poľovníctvu oddaný gróf Lipót Edelsheim-Gyulai založil začiatkom 20. storočia zvernicu. Choval jeleniu, danieliu, mufloniu, srnčiu a diviačiu zver s cieľom dosiahnuť produkciu kvalitných trofejí. Produkcia kulminovala v dvadsiatich rokoch prevádzky zvernice. Sám strieľal zver len vtedy, keď musel zlikvidovať exempláre na utratenie alebo keď potreboval mäso do kuchyne. O pár rokov sa mohol pochváliť nádhernými stádami jeleňov, danielov, srncov, muflónov a diviakov. V tom čase začal predávať živú zver do iných usadlostí na chov alebo do známej nemeckej zoologickej záhrady Hagenbeck. O tom, že gróf bol viac chovateľom ako lovcom, svedčí aj fakt, že v kaštieli po ňom nezostali žiadne hodnotnejšie trofeje.
Stredná, severovýchodne vystupujúca časť kaštieľa aj s balkónom je prestavaná z pôvodného kostola pavlínov. Pri prestavbe dal barón Edelsheim-Gyulai kostol horizontálne predeliť a získal dve obrovské jedálne. Rodina nevyužívala celý obrovský interiér kaštieľa.
Interiér kaštieľa je dnes pre verejnosť neprístupný a kaštieľ chátra; netemperuje sa v ňom, objavujú sa plesne, opadáva omietka...
Edelsheimovský kaštieľ sa nachádza asi 1 km východne nad obcou, na okraji lesa v anglickom parku. 
Johann Bergl, stredná stropná freska v kaštieli Edelsheim-Gyulai: Kázanie Jána Krstiteľa na púšti a ohlásenie príchodu Božieho Syna; tri fresky zdobia veľkú sálu (bývalý kostol), zvyšné dve fresky zdobia strop veľkej jedálne na poschodí. 
Okrem spomínaných jazykov sa dievčatá učili aj taliančinu (chodili k moru do Talianska). V ich koncepte vzdelávania sa nachádzali aj zemepis, dejepis, matematika, chémia, etika. Ako deti sa sestry Edelsheim-Gyulai učili hrať na klavíri. Dievčatá neboli v stravovaní prieberčivé, museli zjesť všetko na tanieroch.
V kaštieli Edelsheim-Gyulai sa zachovali nádherné keramické kachle.
Poznámka: Otvorené krby sa v minulosti vyskytovali predovšetkým v starších kaštieľoch. V obytných miestnostiach boli bežné pece a kachle, najmä tzv. kachľové pece - pevne zabudované vykurovacie telesá obložené glazovanou keramikou, často bohato zdobené. Okrem praktickej vykurovacej funkcie plnili v barokových a klasicistických interiéroch aj úlohu umeleckého a dekoračného prvku.
Prenosné keramické kachle sa začali vo väčšej miere používať až v 18.-19. storočí. V honosnejších sídlach však zvyčajne slúžili len ako doplnkové zdroje tepla. Išlo najmä o liatinové kachle s keramickým obkladom - hoci označované ako „prenosné“, boli ťažké a manipulácia s nimi bola obmedzená. V sezónne využívaných alebo výnimočne obývaných izbách predstavovali praktické riešenie.
Od 19. storočia sa v najbohatších sídlach začínajú objavovať aj prvé formy ústredného kúrenia.
Ilona bola odvážna a udržiavala s otcom blízky vzťah. Trávili spolu veľa času a nahrádzala mu syna, ktorého si prial. "Papi (ocko) nás učil zemepis a ja som tie hodiny milovala, lebo nás učil hravou formou."
Dole je krásna Eva Edelsheim-Gyulai v lyžiarskom oblečení. Počas života v Horných Lefantovciach ako mladá slečna rada chodila na poľovačky aj na susedné panstvá, presne strieľala. Komtesy sa od bežných vidiečanov odlišovali v mnohom a pekné zuby bývali ich neodmysliteľnou výbavou.
Život na vidieku naučil dievčatá poznať a milovať prírodu. Komtesa Ilona Edelsheim-Gyulai mala rada potulky prírodou, prejavovala záujem o svet zvierat, užívala si krotenie a starostlivosť o zvieratá. Rada fotografovala divoké zvieratá. Pomáhala otcovi chytať jeleniu a diviačiu zver na predaj. Ilona si na detstvo vo Felső Elefánte (pôvodný maďarský názov obce Horné Lefantovce) spomínala: „Bývali sme na krásnom mieste. Kaštieľ bol priamo uprostred lesa a my deti sme si ho veľmi užili, keďže sme mali veľmi radi prírodu. Les bol krásny, bolo tam veľa zvierat. Neraz mi priniesli choré zvieratká a ja som ich s veľkou láskou vyliečila.“ Dokonca vychovávala mláďa jeleňa, ktoré spávalo v izbe, ktorú zdieľala so sestrou Alexiou.
Rodina mala niekoľko stálych sluhov - komorníci, kuchár, slúžky a kočiš. So zamestnancami mali dobrý vzťah, a keď mal niekto z nich problémy, snažili sa mu pomôcť. Šofér Béla Táncos naučil dievčatá riadiť auto.
Komtesa Ilona po poľovačke pri exemplári jeleňa.
Dievčatá jazdili na koňoch a vozili sa na aute po lese, zbierali kvety, jahody. Jedným z ich obľúbených miest bol opustený židovský cintorín v lese, neďaleko rodinnej krypty. Starý cintorín Židov z Dolných Lefantoviec pozostával len z ruín malého pohrebného salónu a niekoľkých jednoduchých náhrobných kameňov. Malo to romantickú, podmanivú atmosféru a ony si užívali posedenie a relax medzi náhrobnými kameňmi.
V roku 1939 prenajala rodina časť majetkov aj s liehovarom Slezákovcom, ktorí kúpili aj panstvo v Appony.
Ešte slobodná komtesa Ilona v zámockom parku. Jazda na koni bol panský šport a zábavka a patrila do výbavy šľachtických dcér - rozvíjali ňou pohybové schopnosti a zručnosti. Komtesa Ilona Edelsheim-Gyulai sa ukázala odvážnejšia a šikovnejšia ako jej sestry, a tak venovala oveľa viac času športu. Šoférovala auto (vlastnili veľké, béžové, otvorené auto Steyr), motocykel - preháňala sa na ňom po parku, jazdila na koni, plávala, korčuľovala, lyžovala, hrala tenis, bridž a neskôr sa naučila aj lietať - klzák, lietadlo. Aj vo vyššom veku začínala deň cvičením.Poznámky: Po I. svetovej vojne, po rozpade Rakúsko-Uhorska, v parlamentnej voľbe Horthy s veľkou prevahou porazil svojho protikandidáta, vplyvného uhorského a maďarského politika, grófa Alberta Apponyi de Nagy-Appony (1846-1933).
Pred druhou sv. vojnou vstúpiklo Maďarsko do zložitých politických manévrov s režimom Adolfa Hitlera a Horthy začal hrať čoraz väčšiu verejnú úlohu pri navigácii Maďarska po tejto nebezpečnej ceste. Pre Horthyho slúžil Hitler ako hrádza proti sovietskemu zásahu alebo invázii. Horthy bol posadnutý komunistickou hrozbou. Striedavo dvoril a vzdoroval Hitlerovi. V roku 1944 nadviazal Horthy kontakt so Stalinom, ktorý požadoval: Maďarsko preruší všetky vzťahy s Nemeckom a okamžite vyhlási Nemecku vojnu; potom je sovietska vláda pripravená poskytnúť pomoc Maďarsku so svojou armádou. Mizerne pripravený pokus regenta Miklósa Horthyho obrátiť sa proti nacistickému Nemecku a prejsť na stranu spojencov v polovici októbra 1944 nevyšiel. Nemci Horthyho uväznili a do čela, vtedy už Nemcami obsadeného Maďarska, postavili vodcu maďarských fašistov, tzv. Šípových krížov, Ferenca Szálasiho.
Červená armáda stratila v bitke o Budapešť (od 29. decembra 1944 do 13. februára 1945) viac ako 80-tisíc vojakov a nemeckí a maďarskí obrancovia mali asi 40-tisíc mŕtvych.
Ilona: od roku 1940 prvý manžel Istvan Horthy (1904-1942); dobrovoľná ošetrovateľka počas II. sv. vojny, v roku 1944 aj s rodinou väznená gestapom - podozriví zo zrady Ríše; od roku 1954 druhý manžel John Bowden (1915-2002); o svojich svokrovcov Horthy sa vo vyhnanstve v Portugalsku starala až do ich smrti, neskôr zabezpečila prevoz a pochovanie ich pozostatkov v Maďarsku.
Alexia: od roku 1939 prvý manžel gróf Kalman Tisza de Borosjenö et Szeged (1914-1974), v tom istom roku sa rozviedli; druhý manžel gróf Jozsef Esterhazy de Galantha (1911-1957), po jeho smrti sa vydala po tretíkrát.
Poznámka: V roku 1944 dostala Ilona maďarský preklad správy Alfreda Wetzlera (1918-1988) a topoľčianskeho rodáka Rudolfa Vrbu (1924-2006) - pôvodným menom Walter Rosenberg (v apríli 1944 úspešný útek z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau), ktorý poslala svojmu svokrovi Miklosovi Horthymu. Po prečítaní tejto správy mal vydať Horthy neskôr príkaz na zastavenie ďalších deportácií maďarských Židov. Ale historické fakty hovoria, že až keď 2. júla 1944 Spojenci zbombardovali Budapešť, až potom nariadil Horthy deportácie Židov zastaviť.
Grófka Ilona Edelsheim-Gyulai je za svoje charakterové vlastnosti a činy uznávaná najmä v Maďarsku. Vydala dve publikácie memoárov Becsület és kötelesség (Česť a povinnosť), ktoré vyšli v maďarčine a boli preložené do angličtiny.
Vľavo Maritta Edelsheim-Gyulai a vedľa nej Alexia - vydatá Tisza v roku 1939 a ešte o niekoľko rokov neskôr.
Ráno, keď sa Lipót a Eleonore zobudili, nachádzali na parapete kura, cukor alebo múku, ktorú im nechávali vďační dedinčania. V roku 1948, po znárodnení, sa Lipót a Eleonore presťahovali do Francúzska - snažili sa pomáhať rodinám pracujúcim na bývalom panstve. Písali si s nimi.
Lipót Edelsheim-Gyulai zomrel v Budapešti v roku 1928; pochovali ho v prvej hrobovej komore rodinného mauzólea vo Felsőelefante, vedľa neho bola jeho manželka Irma Odescalchi (1863-1924) a ich tri deti: dvojročný Imre (1887-1889), štvorročná Alíz a Ilona (1896-1935), ktorá zomrela na ťažkú cukrovku vo veku tridsaťdeväť rokov. Miesto posledného odpočinku ich dcéry Pauly (1893-1935) nie je známe. Lipót Edelsheim-Gyulai (1888-1981) bol posledným majiteľom panstva, zomrel vo Francúzsku.
Pozostatky manželky generála Lipóta Edelsheim-Gyulai (1826-1893), Friederiky de Kronau (1841-1918), boli uložené vedľa generála v šiestej hrobovej komore (mramorový reliéf na stene nad jeho hrobom ho zobrazoval na koni s taseným mečom, ako skáče cez padlého vojaka, pričom opraty koňa chytá smrť), napriek tomu, že sa po manželovej smrti znovu vydala.
Ruiny hrobky sa nachádzajú v lese za obcou - asi 400 m po ceste ku kaštieľu Edelsheim-Gyulai je južne (vpravo) odbočka na lesnú cestu a po asi 300 m sú v lesnom poraste pri poli zvyšky hrobky a neďalekého židovského cintorína (do obdobia II. svetovej vojny žilo v Dolných Lefantovciach niekoľko nie bohatých rodín židovského vierovyznania).
Vďaka úsiliu Pétera Meszárosa zo Somorjerí, súhlasila v 90-tych rokoch samospráva s dôstojným uložením ľudských pozostatkov, nájdených v značne poškodenej krypte i mimo nej. Ilona a Alexia prišli do Horných Lefantoviec ako prvé a dohodli sa, že pozostatky budú na nemalé náklady všetkých sestier uložené v spoločnej truhle do krypty rodiny Csarada von Csaroda (v minulosti majitelia Alsó- a Felsőelefantu a ďalších okolitých obcí) pri kostole v Horných Lefantovciach. Keď bolo všetko pripravené, prišli v roku 1994 všetky štyri sestry, už v pokročilom veku, hoci žili roztrúsené v zahraničí (Alexia Monako, Ilona Anglicko, Maritta Nemecko, Eva Belgicko). Do rekonštrukcie zničenej hrobky v odľahlej a nechránenej lokalite odmietli investovať obrovskú sumu peňazí.
Po smrti babičky Margit v roku 1931 (pochovaná je v rodinnej hrobke pri kostole v Oponiciach) odišla Virginia k slobodnej tete Adele Apponyi de Nagy-Appony do Budapešti a Geraldine na niekoľko týždňov k "tete" Muriel do Dobrau v Hornom Sliezsku.
Po príchode do Budapešti sa stala grófka Katalin Teleki (tiež bola v Zebegény - Jablková ruža) najlepšou priateľkou Geraldine a žili spoločenský život (Katalin Teleki bola pred Geraldine jednou z kandidátok na manželku Zogu I, ešte pred ňou to bola grófka Johanna Mikes de Zabola - 1911-2008). Geraldine sa na oficiálnych charitatívnych akciách a plesoch prezentovala distingvovaným správaním a objavovala sa v elegantných šatách: jej vstup do maďarskej vysokej spoločnosti bol viac než pozoruhodný.
Múdrosť, vedomosti, cit, pôvab a noblesa spojené v jednom. Ešte predtým než sa stala albánskou kráľovnou, navštívila Geraldine Bojnický zámok.
V tridsiatych rokoch bola Geraldine Apponyi účastníčkou Piešťanských zlatých stúh (Concours d´Elégance) - súťaž o najkrajšie auto kúpeľných hostí. Konali sa v rokoch 1932-1937. Že by popritom "neodbehla" do Oponíc?
Účastníkom na akcii bol aj známy kúpeľný hosť, milovník automobilizmu, vynikajúci český komik Vlasta Burian.
Plachá krása a úprimná dobrota v hlavičke, v očiach, v srdiečku.
Ilona Rényi (pochádzala z Nitry), sekretárka a dôverníčka rodiny Apponyi, prepojená s Apponyiovcami 42 rokov (asi do roku 1938): Podľa nej bola skutočná sláva Appony na konci 19. storočia. Gróf Lajos Apponyi (starý otec Geraldine) bol aristokrat a filantrop, poslanec uhorského parlamentu, hlavný dvorný maršal súdu v Uhorsku s ďalšími funkciami. A tak Appony boli stálym miestom stretnutí uhorských magnátov a medzinárodného diplomatického zboru. Appony mali vždy vzácnych hostí a malá dedina mala v aristokratických kruhoch veľmi dobré meno. Jej telefón spájal Londýn a Paríž a ročná poštová jednotka (počet registrovaných poštových zásielok) sa pohybovala okolo 30.000 ročne.
Obidve komtesy, Geraldine a Virginia, boli dievčatá pozoruhodnej krásy. Keď kráčali po ulici v Nitre, ktorú často navštevovali, alebo sa prechádzali popri rieke, všetky pohľady pútali ich pekné postavy, decentná krása. Boli to mimoriadne skromné a ohľaduplné bytosti a ničím neprezrádzali, že sú potomkami jednej z najstarších šľachtických rodín v Uhorsku.
Steny kaštieľa s loveckými trofejami Henricha Apponyi z expedície v africkom Sudáne v roku 1924.
Doma v Appony spravidla hrali tenis a prechádzali sa po parku, čítali. Komtesa Geraldine chodievala na zrúcaninu hradu Appony, z ktorého mala nádherný výhľad na celé údolie hornej Nitry. Chodili do Urmína, Horných Lefantoviec, kde mali svoje Hunyady a Edelsheim-Gyulai priateľky. Tie zas chodili do Nagy-Appony a spolu vykúzlili život v starom kaštieli, kde už vtedy vymieral život.
Elegantná komtesa Geraldine Apponyi de Nagy-Appony.
Neustále úrokové zaťaženie starých amortizačných pôžičiek, pozemková reforma, nákladné indické cesty pohltili panstvo a predával sa jeden komplex nehnuteľností za druhým. Henrich Apponyi ešte aj po smrti svojej matky, v čase veľkej hospodárskej krízy, viedol niekoľko poľovníckych expedícií - v roku 1932 do Indie, v roku 1933 do Ameriky. Henrich písal Ilone z Indie, aby z kaštieľa neodišla a keď vydržala 30 rokov, môže ešte ďalších desať. Pre svoju dobrodružnú vášeň, lovecký narcizmus naplno nevnímal existenčný zánik Apponyiovcov v Oponiciach. Panstvo, kaštieľ a hrad prechádzali postupne do cudzích rúk.
V tých časoch už bola časť aponyiovského knižničného fondu rozpredaná (niektoré rukopisy, týkajúce sa dejín Uhorska, darovali Aponyiovci Maďarskému národnému múzeu) a Henrich Aponyi nijako neprispel k zveľadeniu knižnice.
Koniec 19. storočia. Exteriér Apponyiovskej knižnice - čelný vchod. Pred vchodom je v tieni gaštanov kamenná terasa a stoličky na posedenie a debaty v prípade priaznivého počasia. Koncom 18. storočia prevýšil počet zväzkov knižnice hranicu 30.000.
Grófka Adele Apponyi de Nagy-Appony (poručník Geraldine), ktorá zostala v prastarom hniezde posledná, nebývala vo svojom. Tenisový dvorec, na ktorom kedysi hrala svoje sety komtesa Geraldine, zostal pokrytý trávou po členky. Kaštieľ Nagyappony zostal sirotou, pretože obidve komtesy tu v lete už sotva budú hosťami (Virginia sa prvýkrát vydala v roku 1937 - Andras Baghy Szecseny a Geraldine v roku 1938). Osamelosť sedí na osirotenom kaštieli a jej spoločníkom je prastaré ticho.
Dôkaz barbarského vzťahu k výsledkom obdivuhodnej práce našich predkov - zdevastovaný stav exteriéru budovy knižnice pred rekonštrukciou.
V prvej polovici 30-tych rokov, v čase veľkej hospodárskej krízy, bol majetok Apponyiovcov zadĺžený a Henrich požiadal o finančnú výpomoc Cardezu, ale pomoci sa nedočkal (nemusí to byť presná informácia).
Henrich Apponyi ešte pred svojou smrťou (1935) odpredal väčšiu časť ornej pôdy, lesov, kaštieľa s parkom Vítovi Slezákovi. Donútila ho k tomu jeho nepriaznivá finančná situácia. Časť severného krídla kaštieľa, knižnicu, vlastnil veľkostatkár Lajos Karolyi de Nagy-Karoly (1872-1965), ktorý Henrichovi pomáhal s financovaním jeho niektorých expedícií (Sudán 1924 a India 1930).
Vo svojom testamente zanechal Henrich zvyšný majetok Gezovi Apponyi (1908-1946, zomrel v ruskom zajateckom tábore vo Sverdlovsku), manželka Erzsébet Májó (1908-1979). Jeho otec Károly Apponyi (1878-1959) vyrastal na panstve v Hőgyészi, neskôr bol pánom na Pálfe a mal za manželku Maria-Aglaë zu Windisch-Graetz (1887-1961).
Oponický kaštieľ v roku 1937 (po zime alebo pred zimou), hodiny ukazujú 10:25 hod.
Géza sa však zvyšného majetku zriekol kvôli obrovskej zadĺženosti v prospech Henrichových sestier (Adele - poručník Geraldine a Franziska - poručník Virginie) a neterí (Geraldine a Virginia). Zmluva medzi Adele Apponyi a neplnoletým Gyula Apponyi, ktorého zastupovala jeho matka Gladys Girault, rodená Steuart, informuje o odkúpení jeho dedičského podielu, ktorý mal dediť po svojom strýkovi Henrichovi Apponyi.
V čase komplikovaných vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom (podľa Prvej viedenskej medzinárodnej arbitráže z 2. novembra 1938 nacistické Nemecko a fašistické Taliansko donútili Česko-Slovensko vzdať sa v prospech Maďarského kráľovstva územia na juhu Slovenska a Podklarpatskej Rusi) prichádza z Budapešti na Slovensko gróf Antal Lajos Apponyi (1877-1952), strýko Geraldine Apponyi, aby zastupoval majetkové záujmy dedičskej vetvy Apponyiovcov z Oponíc. Československá kontrarozviedka sledovala niektorých občanov Maďarského kráľovstva na území Slovenska.
Virginia Apponyi de Nagy-Appony a Andras Baghy Szecseny (1910-1941) žili v honosnom kaštieli Kengyel-Bagimajor (nezachoval sa dodnes) a mali dve deti. Andras zomrel mladý na rakovinu. Virginia sa potom ešte dvakrát vydala, ale podľa jej vyjadrenia prežila najkrajšie roky života po boku svojho prvého manžela, a tak podľa jej posledného želania ju v roku 2002 pochovali vedľa neho, tiež v Bagimajore.
Keď mala Geraldine 20 rokov (rok 1935), pracovala ako stenografka, od roku 1937 predávala v budapeštianskom múzeu pohľadnice a vďaka rečovým znalostiam a poznaniu dejín robila sprievodkyňu. Boli za tým aj isté finančné okolnosti a potrebovala sa viac osamostatniť, získať väčšiu nezávislosť. A navyše to bolo v tom čase trendové pre šľachtických potomkov. Stalo sa tak v čase, keď sestry albánskeho kráľa Zoga prišli do Budapešti hľadať vhodnú nevestu pre svojho brata panovníka. Zog chcel pre svoje vtedy len niekoľkoročné kráľovstvo založiť dynastiu a lákala ho Rakúsko-Uhorská monarchia, v ktorej armáde aj pár rokov slúžil.
Geraldine v roku 1934 (devätnásťročná) - ples v budapeštianskej opere, zvíťazila s kostýmom Mimi z Bohémy.
Geraldine bola vzdelaná (absolvovala zahraničné školy), šarmantná dáma plná ľudskosti - ovplyvnená milovanou babičkou Margit a dobroprajným strýkom Henrichom.
V roku 1937 žiadali Adele Apponyi, Virginia Apponyi, Geraldine Apponyi a Franziska Apponyi, ako majiteľky lesného komplexu v Kovarciach, Ministerstvo zemědělství v Prahe o povolenie mimoriadnej ťažby dreva. Ženy zastupoval židovský pravotár Dr. Viliam Welwart z Topoľčian.
Geraldine ovládala niekoľko jazykov (najradšej komunikovala po anglicky), bola talentovaná speváčka (v roku 1937 v budapeštianskej opere zaujala v role Mimi v Pucciniho opere Bohéma - v novinách a časopisoch sa objavila jej fotografia a Geraldine bola označená za "Bielu ružu z Oponíc"). A to bol prvý krok k zoznámeniu sa s budúcim manželom. Zog sa chcel oženiť s maďarskou alebo rakúskou aristokratickou dámou. Fotografie Geraldinine sa mu veľmi páčili. Poslal odkaz po grófke Kati Teleki, že by ju rád hostil v Albánsku na vlastné náklady, bez akýchkoľvek záväzkov. Tam sa Geraldine bude môcť rozhodnúť, či si ho vezme alebo nie. Zaručil, že ak bude odpoveď negatívna, bude sa môcť vrátiť domov. Podľa Kati bol kráľ veľmi láskavý muž. Geraldine sa spýtala svojich priateliek, čo si myslia o ponuke. Všetci sa zhodli, že by si mala ísť užiť výlet do Albánska a potom sa vrátiť domov - nikdy si nepomysleli, že tam zostane! Ale keď stretla kráľa Zoga, na prvý pohľad sa do seba zamilovali a Geraldine sa už nevrátila.
Albánsky kráľ nepochádzal z urodzenej rodiny, sám sa v roku 1928, ako prezident, vyhlásil za kráľa; prezidentom bol od roku 1925. Ahmet Zogu (1895-1961) študoval na cisárskom francúzskom lýceu v Gallatasaray (ázijská časť Istanbulu) v Turecku. Potom pokračoval v štúdiu na Cisárskej vojenskej akadémii vo Viedni. V roku 1912 ukončil štúdium a vrátil sa do Albánska.
V polovici dvadsiatych rokov, počas pobytu v Albánsku, bola priateľkou Ahmeta Zogu americká novinárka Rose Wilder Lane (1886-1968). Tanečnica Tanja Visirova (1908-1984), ktorej v žilách kolovala kráľovská krv, tancovala od roku 1927 v Paríži v kabarete Folies Bergère. Keď ju kráľ vo Francúzsku spoznal, pozval ju v roku 1929 tancovať do Tirany, kde vydržala žiť aj s matkou do roku 1932 ako "kráľova manželka bez koruny".
Tanečnica Tanja Visirova (1908-1984), vlastným menom Tatiana Fomova-Stonovskaya, prvá manželka albánskeho kráľa Zogu I.
Z viedenskej záhradníčky sa Franziska Janko (1905-1961) pretancovala do srdca albánskeho vládcu (v roku 1924 sa stretli počas jej vystúpenia v Novom Sade), čo jej umožnilo dosiahnuť rýchly spoločenský vzostup. V roku 1928 ju kráľ povýšil na barónku, aby legitimizoval ich vzťah. Ale v roku 1933 lekárske vyšetrenia dokázali, že vyvolená budúca kráľovná Albáncov je neplodná. Bola odškodnená štedrým darom a na jar 1934 odišla do Viedne.
Franziska Janko bola neúspešnou kandidátkou na albánsku kráľovnú.
Kráľ bol tuhý fajčiar, hráč pokru a mal za sebou mnoho prebdených nocí. Sporadicky sa venoval aj rozvoju fyzickej kondície - cvičil, hrával tenis (v areáli mal tenisový dvorec a telocvičňu), jazdil na koni. Čítal vojenskú literatúru. Mal rád západnú klasickú hudbu a filmy s Charliem Chaplinom a Shirley Templeovou. Časť leta trávil v prístave Durrës (Drač) na pobreží Jadranu.
V roku 1937, vďaka nemu, parlament schválil zákon zakazujúci nosenie hidžábu pre moslimské ženy. Kráľove sestry sa objavovali na verejnosti bez závojov a obliekali sa podľa západnej módy ako vzory pre ostatné ženy. Mali byť prvé v albánskej spoločnosti, ktoré išli na pláž v európskych plavkách.
Princezné mali prerozdelené úlohy v oblastiach zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, kultúry, športu, automobilizmu, cestovného ruchu v rámci Albánskeho kráľovstva. Aby boli na plnenie týchto úloh pripravené, absolvovali niekoľko ciest do západnej Európy, kde sa stali známymi svojimi drahými nákupmi. Kráľ umožnil vzdelávanie šikovných Albáncov na zahraničných školách, medzi nimi bol aj neskorší komunistický diktátor Enver Hodža (1908-1985), ktorí po návrate domov zastávali významné pozície.
Kráľ mal šesť sestier - princezné:
*Adile (1893-1966) sa vydala za Emina Bey Agolli-Doshishti a mala troch synov (Salih, Hysein, Sherafedin) a dve dcéry (Teri, Danush). Všetci spolu žili v Anglicku. Posledné roky života strávila v Paríži so svojím nemanželským synom Salihom.
*Nafije (1896-1955) sa vydala za Ceno Bej Kryeziu. Narodil sa im syn Esatin. Ceno Bej bol zabitý v roku 1927 v Prahe, kde pôsobil ako veľvyslanec. Po jeho smrti žila princezná spolu so svojím synom v kráľovskom paláci u kráľa Zogu a v exile s kráľovskou rodinou. Zomrela v Káhire.
*Senije (1903-1969) sa v roku 1936 vydala za tureckého princa Mehmeta Abida, syna sultána Abdulhamida II. Pár sa v roku 1949 rozviedol. Nemali deti. Princezná zostala s bratom a sestrami po zvyšok svojho života. Posledných osem rokov strávila v Cannes.
*Myzejen (1905-1969) sa nikdy nevydala. Celý svoj život prežila v blízkosti kráľovskej rodiny. Posledných osem rokov strávila v Cannes, kde žila so svojimi dvoma sestrami Senije a Maxhide.
*Ruhije (1906-1948), vraj najkrajšia z princezien, sa nikdy nevydala. Počas rokov exilu zostala v blízkosti svojho brata a sestier. Po dlhom boji s rakovinou zomrela v Káhire.
*Maxhide (1907-1969) sa nikdy nevydala. Do roku 1961 žila s kráľovskou rodinou, potom so svojimi sestrami. Zomrela v Cannes po kóme.
Kráľ so svojimi sestrami v 30-tych rokoch minulého storočia, zľava: Ruhije, Myzejen, Nafije, Senije a Maxhide.
Počas obdobia monarchie v rokoch 1928-1939 zaznamenalo Albánsko obdobie stability a relatívnej bezpečnosti. Boli uzatvorené kľúčové dohody s Talianskom, týkajúce sa hospodárstva, politiky i armády, ktoré výrazne posilnili postavenie krajiny na Balkáne. Na albánskom trhu sa začali presadzovať talianske, anglické, francúzske i americké spoločnosti, a to prostredníctvom koncesií alebo priamych investícií, čím sa Albánsko viac otvorilo svetu.
Historici pripisujú Ahmetovi Zogovi zásluhu za snahu vytvoriť moderný albánsky štát so zákonmi, normami a hospodárskymi základmi zodpovedajúcimi dobe – často pokrokovejšími než v niektorých západoeurópskych krajinách tej éry.
Zogu I. si od Talianska požičal značné sumy na výstavbu ciest a železníc, no prefíkane všetky financie na tento účel nevyužil. Namiesto rozsiahlej infraštruktúry sa postavilo len desať kilometrov železníc a žiadne nové cesty. Talianov to pobúrilo, no podvod odhalili až s oneskorením. Zogu I., spolu so svojimi sestrami, nemálo prostriedkov z talianskych pôžičiek míňal aj na osobný luxus. Vlastnil napríklad niekoľko vozidiel značky Mercedes, čo symbolizovalo jeho náklonnosť k prepychu.
Kráľ bol prirodzene inteligentný. Potreboval zlepšiť imidž krajiny a zabezpečiť dynastiu, a tak hľadal (prostredníctvom svojich sestier) vhodnú (urodzenú) partnerku - dostával fotografie súcich šľachtických kandidátok; Savojský rod, vydedení Habsburgovci, grécka kráľovská rodina, ale všetci pozerali zhora na jeho rodokmeň. A máloktorá európska princezná bola pripravená vydať sa za moslima.
Po rokoch sa mu to nakoniec podarilo.
Geraldine v roku 1937 pri návšteve Albánska.
Geraldine išla do Albánska s obavami. Na prvej ceste do Albánska v roku 1937 ju sprevádzal maďarský poradca kráľa Ahmeta Zogu I. generál Miklós Ghyczy (1882-1938) aj jeho francúzska milenka Lucrèce Reynauda, spoločnosť robila komtese barónka von Ruling z Viedne. Po desaťročiach kráľovná v rozhovore vypovedala: „Potom som spoznala kráľa ako v rozprávkach, vidieť ho a zamilovať sa bolo naozaj len chvíľkové dielo. Viem, že to znie čudne, ale naozaj sme sa do pár minút zamilovali a to, čo začalo ako vypočítavosť, sa zmenilo na skutočné manželstvo z lásky." Kráľ mal zásnubný prsteň z Uhorska, vyrobený zo zlata, rubínu a zafíru, ktorý pôvodne patril Geraldinmu otcovi grófovi Gyulovi Aponiymu de Nagy-Appony.
Legendu o neskôr skutočnej láske potvrdila kamarátka z detstva Ilona Edelsheim-Gyulai. Pred svadbou hrávala Geraldine v Albánsku tenis s kráľovymi sestrami, jazdila na koni, šoférovala, učila sa albánsky jazyk, plavila sa na jachte pri pobreží Jadranu. Kráľ bol k Geraldine veľmi pozorný.
Svadba Geraldine a Ahmeta Zogu I. v apríli v roku 1938. Na svadbe bola Geraldine obklopená družičkami, medzi nimi: Marietta Edelsheim-Gyulai (druhá zľava), Marie-Paula Apponyi (1921-1998), Izabella Festetics (1921-?). Ďalšími družičkami boli kráľove sestry. Všetky družičky dostali šaty od Chanel z Paríža, náramok, hodinky od Cartiera.
Dr. Imre Hunyor (1900-1971), ktorý bol právnym poradcom Geraldine Apponyi de Nagy-Appony, sprevádzal Geraldine počas celého procesu, ako sa stávala albánskou kráľovnou.
Počas II. sv. vojny obhajoval svojich židovských kolegov, uväznili ho (Šípové kríže - vláda nacistického diktátora Szalasiho od októbra 1944 do marca 1945, v roku 1946 bol popravený) ale podarilo sa mu utiecť. V roku 1948 mu komunisti znárodnili majetok (jeho rodina stihla emigrovať do Talianska).
Úsmevným na svadobnom sprievode v automobiloch bolo, že ho sprevádzali bicyklisti (zvyčajne to bývali motocyklisti).
Geraldine ako šťastná nevesta koncom apríla v roku 1938 v Tirane.
Organizačne zabezpečoval svadbu Antal Apponyi de Nagy-Appony - izby pre hostí, cigánsku kapelu, maďarských kuchárov, rokoval s novinármi.
Svedkami Geraldine boli barón Frigyes Villani (1882-1964), maďarský veľvyslanec v Ríme a gróf Karoly Apponyi de Nagy-Appony (1878-1959) - poručník Geraldine. Svedkom kráľa bol Galeazzo Ciano (1903-1944), ktorého v roku 1936 menoval Benito Mussolini (1883-1945) ministrom zahraničných vecí (za manželku mal dcéru Mussoliniho; Mussolini dal Ciana v roku 1944 popraviť).
Na spolufinancovaní svadby sa mal podieľať István Károlyi de Nagy-Karoly (1898-1967), ktorý bol synom Franzisky. Na svadbe vystúpil s príhovorom vtedy 14-ročný brat Geraldine Gyula Apponyi de Nagy-Appony (hoci trpel cukrovkou, počas II. sv. vojny sa zapojil do francúzskeho odboja).
Z bývalého Uhorska boli prítomní členovia rodov Esterhazy, Festetics, Apponyi, Karolyi, Szapary, Berchtold, Edelsheim-Gyulai, Inkey a Urban. Taliansku kráľovskú rodinu zastupoval knieža Adalbert Savojský, vojvoda z Bergama, nechýbali ani princezné Borghese a Radziwill, grófi Seherr-Thoss a Trautenberg a ďalšia stredoeurópska aristokracia. Virginia nebola prítomná na svadbe, pretože čakala svoje prvé dieťa (zomrelo). Na svadbe bola prítomná aj Sylviane Girault, ktorá mala v čase svadby nevlastnej sestry desať rokov.
Kráľ Zogu I. sa rozhodol odkúpiť oponický kaštieľ od nového majiteľa, pretože strýko Henrich zadĺžil panstvo a venovať ho svojej manželke ako svadobný dar, ale nový majiteľ (Slezák) to odmietol.
Príbuzní na svadbe: zľava barón Gaspar Urban de Monyoro (1897-1975); jeho matka bola sestrou guvernéra M. Horthyho, grófka Eleonora Edelsheim-Gyulai, gróf Lipot Edelsheim-Gyulai, barónka Ilona Urban de Monyoro (rodená Baghy de Szecseny - 1900-1974), Dr. Imre Hunyor - právny poradca rodiny Apponyi.
Svadbu medzi katolíčkou a muslimom riešil pápež. Adolf Hitler daroval manželskému páru špičkový šarlátový športový kabriolet Mercedes-Benz 540K (osemválec s kompresorom, objem motora 5400 cm3, štvorstupňová prevodovka, výkon motora 180 koní, maximálna rýchlosť 185 km/h), ktorý osobne odovzdal nemecký minister a riaditeľ továrne Daimler-Benz, pán Jakob Werlin (originál mal na dverách kráľovský erb). Darmi prispeli aj ďalší európski prominenti. Geraldine na svadbe vyhlásila: "Predovšetkým sa chcem postarať o ženy a deti svojej krajiny." Po svadbe pár dovolenkoval v Durrës na pobreží Jadranského mora, a potom sa na darovanom Mercedese vydali na svadobnú cestu.
V roku 1944, na naliehanie Geraldine, daroval kráľ auto Britskému Červenému krížu, ktorý ho v roku 1946 predal súkromnej osobe, ktorá ho v roku 1987 umiestnila na tri roky do múzea v Illinois (USA). Potom si ho vzal majiteľ späť.
Kabriolet Mercedes-Benz 540K.
Geraldine sa hneď po svadbe zapojila do aktivít Albánskeho Červeného kríža, prispela k otvoreniu Rádia Tirana, prvej albánskej pôrodnice v Tirane (od roku 2005 nesie meno Kráľovnej Geraldine), k zriadeniu a prevádzke inštitúcií slúžiacich núdznym, ako sú nemocnice, azylové domy a sirotince, pomohla pri zriadení a prevádzke Vojenskej nemocnice v Tirane a do jej vedenia priviedla lekárov z Rakúska. Geraldine mala veľkolepé plány ako vytrhnúť Albánsko z chudoby napr. aj vybudovaním strediska zimných športov; jej ambície presahovali kráľove predchádzajúce pozitívne zmeny v krajine. Aj za ten krátky čas v krajine si obľúbila Albánsko a Albáncov a oni Geraldine.
Geraldine v dobovej špičkovej lyžiarskej výstroji s manželom.
Rok po svadbe bolo Albánsko anektované fašistickým Talianskom a po skončení vojny bol v Albánsku nastolený komunistický režim, a tak si Geraldine prežila neskutočné exilové peripetie kráľovnej bez koruny. Kráľ prežil niekoľko pokusov o atentát (v odbornej literatúre sa uvádza, že cesta Zogu I. k moci nebola vždy v intenciách demokracie a vzťahy s Talianskom neboli len diplomatické, boli viazané na talianske pôžičky). Zogovo popretie Talianska ako albánskeho vojenského protektorátu bolo jeho posledným aktom vzdoru.
Na jar v roku 1939 utekala po pôrode zoslabnutá Geraldine z Albánska s niekoľkodňovým synčekom (Geraldine mala jediného syna - Leka I, 1939-2011) a kráľovským dvorom. Nie je presná informácia, že Geraldine utekala v Hitlerovom Mercedese - bol to totižto iba dvojmiestny kabriolet. Geraldine ležala s horúčkou na matraci v upravenom automobile Chrysler (vytiahnuté sedadlo vedľa vodiča), zatiaľ čo Leka odpočíval v náručí svojej albánskej pestúnky. Automobil šoféroval po kamenistých horských cestách Maďar Antal Barany. Mercedes od Hitlera vzali so sebou do exilu.
Geraldine videla len niekoľko z množstva darov, pretože väčšina bola uložená v kasárňach pri paláci a pri úteku do exilu ich nestihli vziať so sebou a po okupácii sa ich zmocnila talianska armáda. V roku 1950 Geraldine otvorila dlhý súdny spor v Taliansku, aby získala späť dary alebo ich hodnotu podľa zoznamu, ktorý mala k dispozícii, ale nikto to nedokázal.
Elena Petrovič-Njegoš z Čiernej Hory bola albánskou kráľovnou v rokoch 1939-1943.
Dá sa polemizovať o tom, či či bola Geraldine Apponyi jedinou albánskou kráľovnou. Po anektovaní Albánska Talianskom v rokoch 1939-1943 bola totižto albánskou kráľovnou Elena Petrovič-Njegoš z Čiernej Hory (1873-1952) - jej kráľovská výsosť princezná čiernohorská, jej výsosť cisárovná etiópska, jej veličenstvo kráľovná talianska, jej veličenstvo kráľovná albánska, manželka talianskeho kráľa Viktora Emanuela III. (1869-1947).
Po desiatich dňoch sa k nim v gréckom Solúne pridal kráľ. Prepravovali sa autami, vlakmi, loďami. Zogu I. vzal časť albánskeho zlata (väčšiny albánskeho zlata uloženého v Rímskej banke sa v roku 1943 po kapitulácii Talianska zmocnili Nemci a od roku 1946 bolo držané v Bank of England).
Podľa správy americkej CIA to bolo v tom čase asi 450 tisíc dolárov, zostávajúcich zo zlatých rezerv, ktoré Zogu I. zobral z Albánska a odviezol do Egypta, a ktoré sa odhadujú celkovo na tri milióny dolárov. Ale ak by ich nezobral, nemal by z čoho financovať svoju rodinu, exilový dvor a zmocnili by sa ich Taliani.
Vždy elegantná albánska kráľovná Geraldine.
Okrem toho prispieval aj na liečbu svojho švagra Gyulu Apponyi (1923-1946), ktorý sa liečil na tuberkulózu v sanatóriu na Sicílii. Utrpenie, ktoré prežil počas vojny, veľmi zhoršilo jeho zdravie - zomrel mladý v kúpeľnom meste Merane v Južnom Tirolsku v Taliansku.
Poznámka: Známy slovenský spisovateľ a básnik Janko Jesenský (1874-1945) vyjadril v básni Rytieri svoje rozhorčenie nad okupáciou Albánska fašistickým Talianskom.
Zľava Sylviane Girault, Geraldine a Gontran Girault v Marseille v roku 1955. V roku 1955 sa Sylviane Girault vydala za Mauricea Museliera (1907-1989), syna admirála Émila Museliera, ktorý bojoval proti nacistickej invázii do Francúzska. Sylviane mala po celý život pozitívny vzťah k Albánsku, za čo bola aj ocenená.
Cestovali cez Grécko, Turecko, Rumunsko, Poľsko, Estónsko, Švédsko, Nórsko, Belgicko do Francúzska (bez arménskeho lekára by cestu neprežili) - žili tam v rokoch 1939-1940, Londýn 1940-1946, kde sa, okrem iných, Geraldine stretla s exilovým generálom Charlesom de Gaullom (1890-1970), Egypt 1946-1955, Francúzsko 1955-1962, Španielsko 1962-1979, Rodézia 1979-1982, Južná Afrika 1982-2002.
Zogu I. ovplyvňovali jeho sestry, najmä princezná Senije. Geraldine bývala šťastná, keď boli sestry preč, pretože vtedy mala svojho milovaného kráľa len pre seba.
Geraldine (42-ročná) a albánsky korunný princ Leka I. v roku 1957 v Londýne. Mladý muž bol vysoký vyše dvoch metrov a jeho život mal aj prvky avanturistickej politiky.
Počas svojho exilu viedol kráľ stretnutia a korešpondenciu nielen s americkým prezidentom F. D. Rooseveltom (1882-1945), s predsedom vlády Veľkej Británie W. Churchillom a s francúzskym prezidentom De Gaullom, ale aj so všetkými kráľmi vtedajšej Európy, Stredomoria a Ázie až po Južnú Ameriku, Afriku a Austráliu. Geraldine mu robila preklady materiálov. V zahraničných novinách sa objavili podozrenia z poisťovacieho podvodu (klenoty) a neodvádzania daní.
Zogu I. zomrel po dlhšej chorobe v roku 1961 vo Francúzsku. Zdravotne znášala Geraldine smrť manžela veľmi ťažko. Osobou, ktorá jej v tomto psychicky náročnom období pomohla, bola maďarská grófka Gisele Alvensleben de Schonborn.
Ani život po smrti kráľa nemala Geraldine jednoduchý. Bola nútená predať takmer všetky šperky, aby zabezpečila život sebe a synovi. Podporovala snahy syna o získanie albánskeho trónu. Po smrti manžela pokračuje vo svojich národných a medzinárodných aktivitách pre prospech Albánska a Albáncov.
Moderná európska kráľovná 20. storočia - šarm a elegancia ukrývali vernosť, dôstojnosť, šľachetnosť, inteligenciu. Typicky úprimný úsmev, v ruke slnečné okuliare. Geraldine bola vysoká asi 177 cm.
Apponyiovci obývali kaštieľ takmer do začiatku II. svetovej vojny. Panstvo mal od roku 1936 v prenájme riaditeľ bratislavskej akciovej spoločnosti Vít Slezák, ktorý panstvo v roku 1937 odkúpil (v kaštieli býval a na majetku podnikal). V rokoch 1936-1943 bol správcom Apponyiovskej usadlosti poľnohospodársky inžinier a šľachtiteľ rastlín Janos Lelley (1909-2003).
Knižnica ako náhrada za dlhy prešla do rúk grófa Lajosa Karolyi de Nagy-Karoly (1872-1965), ktorý záujem starať sa o ňu nemal. V roku 1937 požiadal Štátny referát na ochranu pamiatok o vydanie povolenia na vývoz časti knižnice. Vývoz bol zakázaný, napriek tomu sa časť knižnice dostala v roku 1939 na aukciu do Prahy. Z 10.000 zväzkov sa vylicitovalo iba 1302 a zvyšok sa v predvojnovom zmätku stratil. Proti Károlyiovi sa začalo trestné stíhanie. Rezonovala z toho v slovenskej spoločnosti aféra. Aj vojnové udalosti zabránili ďalšiemu vývozu z knižničného fondu.
Interiér originálu slávnej Apponyiovskej knižnice, ktorá po neskoršej barbarizácii súdruhmi vstala z popola. Je dvadsaťtri metrov dlhá, desať metrov široká a osem metrov vysoká.
Zbierku knižnice najprv zachránil v rokoch 1956-1958 pred likvidáciou a spálením očistou a katalogizáciou pre Maticu Slovenskú bývalý politický väzeň, františkán Dr. Jozef Vševlad Gajdoš. Knihy boli uskladnené v kaštieli až do roku 1972, kedy boli v žalostnom stave odvezené do štátnych depozitov Slovenskej národnej knižnice v Martine a interiér knižnice bol spálený v tunajšom parku. Súčasný fond knižnice tvorí 7.507 zväzkov (15.042 titulov).
Po roku 1948 sa noví "vlastníci" snažili v kaštieli stavebnými úpravami odstrániť všetko, čo by pripomínalo minulé časy. Boli odstránené kamenné a mozaikové dlažby a nahradené hrubými vrstvami betónu. Boli odstránené drevené obklady stien, látkové aj papierové tapety.
Zaujímavosti: Geraldine sa v roku 1960 stretla v New Yorku s Matkou Terezou (1910-1997) - mala albánsky pôvod. Aj v roku 1978 mala navštíviť USA. V roku 1995 absolvovala osobné stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. (1920-2005); bolo to počas jeho návštevy Južnej Afriky.
Geraldine v roku 1975 v Madride.
Geraldine nestratila záujem o starý domov. Ešte počas pobytu vo Francúzsku požiadala v roku 1960 aj so sestrou Virginiou právnika Francois Gibaulta navštíviť kaštieľ. Gibault po návšteve uviedol, že z kaštieľa sa stala škola, v ktorej podkroví boli nahromadené obrazy rodiny, rodinné listiny, knihy a nábytok. Komunisticky naladený učiteľ mal odmietavý postoj k šľachtickej minulosti kaštieľa.
Po rokoch sa stala z bývalej bezstarostnej oponickej komtesky kráľovná, neskôr aj matka a babička. Veľmi ho ľúbila, veľmi ju ľúbil: Leka II. a Geraldine. Pripomeňme si v tejto súvislosti aj vrúcny vzťah medzi Geraldine a jej babičkou Margit - s láskou hľadí na svojho prapravnuka a svoju vnučku.
Po páde komunistických režimov v roku 1993 kráľovná navštívila Albánsko, ale z politických dôvodov tam nemohla zostať ani deň.
Dojatá Geraldine so slzami šťastia v roku 2002 pri slávnostnom prijatí na letisku v Tirane. Nad ňou je tiež dojatý jej vnuk Leka II. - nar. 1982 (svojej krásnej dcérke nar. v r. 2020 dal meno Geraldine, prečo asi?) a vpravo tá bielovlasá žena je grófka Virginia Apponyi de Nagy-Appony (zomrela tiež v roku 2002, niekoľko mesiacov po smrti Geraldine, ale v Budapešti).
V roku 2016 bol v Tirane na svadbe Leku II. aj knieža Karel Schwarzenberg (1937-2023), bývalý minister zahraničných vecí Česka.
Cez Margarete von Seherr-Thoss, starú mamu Geraldine Apponyi de Nagy-Appony, je korunný princ Leka spriaznený s každou kráľovskou rodinou v Európe aj s tými kniežacími v Monaku či Lichtenšteinsku.
Geraldine sa v roku 2002 z Južnej Afriky vrátila do Albánska, kde naposledy videla scény zo svojho mladíckeho šťastia. Navštevujú ju príbuzní aj najobľúbenejšia priateľka z detstva Maritta Daranyi de Pusztaszentgyörgy et Tetetlen (rodená Edelsheim-Gyulai), ktorá pred svojou smrťou povedala: "Skutočným šarmom Geraldine bolo, že vedela myslieť srdcom".
Zmena klímy po prílete z Južnej Afriky jej neurobila dobre, keďže odmala trpela emfyzémom pľúc (chronická obštrukčná choroba pľúc) aj keď strýko Henrich v minulosti zaplatil nákladnú operáciu mladučkej Geraldine. Počas leta 2002 sa zdravotný stav kráľovnej Geraldine zhoršil. Po krátkom pobyte v nemocnici v Marseille, kde ju hospitalizovala jej nevlastná sestra Silviane Meselier, Geraldine opäť nabrala sily, ale stále hovorila len o návrate do Albánska. Jej sestra a lekár navrhli, aby ju prijali do Vojenskej nemocnice v Tirane, kde 22. októbra po niekoľkých infarktoch zomiera. Srdiečko to nevydržalo. V Tirane mala štátny pohreb so všetkými poctami.
Na sklonku života sa jej splnilo veľké prianie – zomrieť a byť pochovaná na mieste, na ktorom mala korunu na hlave. Chcela zomrieť ako Albánka, na albánskej pôde, medzi Albáncami. To sa jej vyplnilo. Oponice už neuzrela. Je pochovaná aj s manželom v Kráľovskom mauzóleu v Tirane.
Geraldine v roku 2022 v Tirane odhalili sochu na bulvári Zogu I. - v stoji, v svadobných šatách od parížskej návrhárky Gabrielle "Coco" Chanel, s kyticou v ruke a diadémom (pôvodne platinovo-diamantový) vo vlasoch. Vysoké štátne vyznamenanie "Kráľovná Geraldine" budú dostávať albánske dievčatá a ženy za významnú propagáciu vlasti.
Pred rokmi v jednom z listov do Oponíc (korešpondencia s obetavým Petrom Králikom, miestnym kustódom, ktorý ju počas jej života v exile vypátral a ktorý sa snažil sprostredkovať jej návrat do Oponíc) napísala: "Stratila som kontakt s mojím starým domovom, kde som sa učila trochu aj váš jazyk. Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne, ako som tam žila, je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala...".
PS: Je možno dobre, že po živote v exile, Geraldine neuzrela Oponice (vydarená rekonštrukcia kaštieľa začala až po jej smrti v roku 2007 a bola vďaka vzácnym ľuďom ukončená v roku 2011). Ak by totiž prišla v čase postupujúcej skazy kaštieľa, knižnice, parku a okolia, možno by to jej unavené srdiečko nevydržalo už v Oponiciach a poklonenie sa pamiatke svojich predkov v oponickom kostole - najmä milovanej babičke, by to urýchlilo. Alebo by po tomto desivom zážitku oľutovala návrat. Spomienky na Oponice by exponovali do kontraproduktívnej podoby. Veď určitá výstraha prišla už v roku 1960.
V roku 2006 boli odtajnené dokumenty a správy americkej CIA (týkali sa roku 1949 - pobyt rodiny v Egypte) - sprenevera zlata a pikantérie zo života Zogu I., o ktorých Geraldine vedela, ale tak veľmi ľúbila svojho manžela, že mu to prepáčila.
Biografia od Josephine Dedet vyšla po jej osobnej komunikácii s Geraldine Apponyi de Nagy-Appony: Géraldine reine des Albanais (Geraldine, kráľovná Albáncov). Prvýkrát bola publikovaná vo Francúzsku v roku 1996. Znovu bola vydaná v roku 2012 a v roku 2016 s predslovom Erica Faye.
Kniha bola preložená do maďarčiny s tendenčným názvom: Geraldine EGY MAGYAR NÓ ALBANIA TRÓNJÁN (Geraldine, MAĎARKA NA ALBÁNSKOM TRÓNE).
Geraldine mala otca Maďara, mamu Američanku, stará mama z otcovej strany bola Nemka, stará mama z matkinej strany bola Američanka. Starý otec z otcovej strany bol Maďar, starý otec z matkinej strany bol Američan. Jej krstným otcom bol Švéd. Jej materinským jazykom bola angličtina. Žila v Uhorsku, Švajčiarsku, Maďarsku, Československu, USA, Francúzsku, Rakúsku, Albánsku, Anglicku, Egypte, Španielsku, Južnej Afrike. Mala maďarský aj československý pas.
Geraldine si obľúbila lokality na Slovensku, v Maďarsku ..., neberme jej to, kde sa ona cítila doma.
Perlička na záver: V roku 2014 magazín The Richest označil Geraldine (Apponyi de Nagy-Appony) z Albánska za piatu najkrajšiu kráľovnú v histórii kráľovských manželstiev: 1. Grace Kelly z Monaka (1929-1982, zomrela po autonehode), 2. Rania z Jordánska (1970-), 3. Jetsun Pema z Bhutánu (1990-), 4. Soraya z Iránu (1932-2001). Grace Kelly a Soraya mali tiež pohnuté životné osudy. Ja som pridal Alžbetu Bavorskú, Sissy (1837-1898, zavraždená), aj keď iné storočie - bavorská princezná, rakúska cisárovna, česká a uhorská kráľovná.
Zbohom, Oponice...
TOPOĽČANY
Veľké Topoľčany v roku 1900 - pohľad od juhozápadu. Dopravné prostriedky ťahané koňmi (stopy po nich - čistenie bolo zabezpečené). V jednoposchodovej budove (na obr. vpravo) postavenej v polovici 14. storočia juhozápadne od kostola Nanebovzatia Panny Márie (gotická architektúra z rokov 1790-1802) sa vystriedali: stará radnica - sídlo mestských orgánov, okresný súd, väznica. V 19. storočí bolo jej prízemie iba vážnicou - vážilo a meralo sa pri súdnych sporoch a počas trhov a jarmokov , na poschodí ostala strážnica, väznica a byt mestského hodinára, ktorý dozeral na žalárovaných v cele susediacej s jeho bytom. Dnes tam je kamenné pódium. Budova bola demolovaná v roku 1906, hoci o začatí jej demolácie rozhodli členovia mestskej rady už v roku 1873.
Vpravo vpredu je konštrukcia pumpy studne. Vidíme stĺp so sochou sv. Jána Nepomuckého (baroková pieskovcová socha z roku 1760) - správne pôvodné meno je Pomucký. Vzadu je ešte neprestavavaný hotel Koruna. Úplne vľavo je vojenský dom (stoličný dom), obývaný príslušníkmi husárskeho pluku; oblúkový vstup pre jazdca na koni.
Kulturistika patrí k hodnotným kapitolám v novšej histórii nášho mesta, v histórii topoľčianskeho športu
Úspechy "malého" športového odvetvia doteraz nedocenili samotní Topoľčanci, ani mestskí funkcionári, poslanci. Jednoducho na to ešte nedorástli. Možno aj preto, že sa v našich radoch neobjavil žiadny politický prominent či mestský, alebo podnikový papaláš, ale len obyčajní chalani, aj keď niektorí vysokoškolsky vzdelaní, ktorí mali radi svoj šport. Niektorí vplyvní funkcionári z topoľčianskych inštitúcií kulturistiku a výsledky oddielu amorálne znevažovali a zároveň sa priživovali na dosiahnutých triumfoch. Bolo to mrzké, pretože sa plytvalo entuziazmom progresívneho rozvoja športovania prospešného pre občanov.
Perlička: V septembri 2024 Mesto Partizánske ocenilo výborného československého kulturistu Antona Šaraya za reprezentáciu mesta. Tóno bol pritom členom oddielu kulturistiky TJ TS Topoľčany a neskôr Fitcentra Donald Topoľčany, teda reprezentoval primárne Topoľčany. V novinách a časopisoch sa občas uvádzalo aj to, že pochádza z Partizánskeho. Táto informácia je aj na mojej webovej stránke. A to Mestu Partizánske stačilo.
Toto je krása nášho, aj keď miestami ošarpaného, socialistického námestia (174 m nad morom), ktoré dýcha patinou uplynulých rokov a našimi spomienkami. Vľavo je juhozápadná strana námestia (rok 1970) - slnečné pracovné predpoludnie. Pod radnicou - secesná podoba prebudovaného Mestského domu bola dokončená v roku 1911, predajne drogérie a potravín, automobil ŠKODA 1200 STW kombi, vľavo pred potravinami tmavá Tatra 75 (vyrábala sa od polovice 30-tych rokov).
Vpravo je severovýchodná časť námestia - vyľudnené letné odpoludnie snáď v sobotu či v nedeľu (mladí si architektúru tejto strany námestia nepamätajú), kedy Topoľčanci oddychovali možno aj na vtedy vychýrenej Duchonke. Fotografia vpravo zachytáva aj kľukatú hlavnú cestu, ktorá prechádza cez námestie, od Nitry a Piešťan na Prievidzu; vtedy po nej prešlo auto raz za čas. V pozadí je konský povoz - nič neobvyklé v tej dobe.
Vy starší - pamätáte sa na veľkú od chrbta zobrazenú farebnú sexi postavu ženy v úzkej sukni (myslím, že bola zelená) s topánkami na vysokom podpätku a v silonkách s vertikálnym švíkom - na fotografii vľavo po nej zostala obitá stena? Bola na stene boku budovy vtedajších lahôdok U Slamku, kam sme na prízemí chodili na tresku (fotografia vľavo, rožná budova v strede fotografie). Výber potravín v sklade v suteréne budovy bol tuzexový - určený pre papalášov.
Fotografia môže byť z roku 1956. Budova americko-slovenskej banky je prvá výšková budova v Topoľčanoch. Bola postavená v roku 1930. Pri kopaní jej základov bol objavený poklad – 220 dukátov Žigmunda Luxemburského (1368-1437) a množstvo strieborných mincí. Zaujímavé je z dnešného pohľadu "prázdno" v pozadí za budovami.
Prezentácia je pokusom vzdať hold, spomienku a tiež pamiatku tým, ktorí sa pričinili o rozvoj nielen topoľčianskej kulturistiky. Nie je možné všetkých vymenovať a určiť im presne veľký podiel v jej genéze. Prezentácia si neprivlastňuje právo byť najspravodlivejším sudcom pri vyberaní a posudzovaní jednotlivých artefaktov, etáp vývoja či činov jednotlivcov.
Je nás stale menej a menej, ktorí si pamätáme neodmysliteľnú súčasť topoľčianskeho námestia - chýrny hotel Koruna na severovýchodnej strane námestia (hostinec postavený koncom 18. storočia, prestavaný v roku 1911 v podobnom štýle ako radnica, nocoval v ňom aj slávny český komik Vlasta Burian). Krásnu stavbu komunisti v 70-tych rokoch zlikvidovali.
Posledným majiteľom hotela bol Maximilian Glasel, potom bol počas Slovenského štátu arizovaný (prišiel čas arizátorov židovských majetkov v Topoľčanoch). Pri hoteli a v hoteli sa v roku 1967 natáčal slovenský film Dáma (hrali v ňom napr. Leopold Haverl (1936-2016), Ivan Palúch (1940-2015) - videl som natáčanie pred vchodom do hotela.
Vľavo dolu so zatiahnutými zelenými žalúziami je železiarstvo, vedľa neho bola predajňa ovocia a zeleniny. Vpravo v prízemnom domčeku bola galantéria, ďalej vpravo v poschodovej budove bola na prízemí predajňa Knihy a na poschodí knižnica.
V popredí je oplotený stĺp so sochou Immaculaty (immaculata conceptio - nepoškvrnené počatie, vo výtvarnom umení zobrazenie Panny Márie) z roku 1710 (obdobie baroka).
Vpredu typický kandeláber s neónovým osvetlením (obdobie socializmu), vľavo stožiar, na ktorý sa vyvesovali zástavy.
Všetko to malo svoje neopakovateľné čaro estetického vkusu, historickú hodnotu umu a fortieľa našich predkov. Bolo to kultúrne dedičstvo, ku ktorému nepristupovali vtedajší vladári s úctou, pokorou a nevenovali mu patričnú starostlivosť.
Prejav barbarizácie v polovici sedemdesiatych rokov - búranie nielen hotela Koruna, ale aj priľahlých budov železiarstva a ovocia a zeleniny, predajne textilu a konfekcie, ktoré boli nahradené gýčovou kockatou architektúrou - úplne narušená historická hodnota koloritu námestia.
Ide o snahu zachovať v elektronickej podobe aj pre ďalšie generácie reminiscencie a dokumenty o živote mladých, ale aj tých starších, ktorých uchvátila od druhej polovice 50-tych rokov 20. storočia „nová“ pohybová aktivita, ktorá najskôr nemala domáci ekvivalent k anglickému "bodybuilding" - v preklade budovanie tela, potom nazývaná kulturizmus a neskôr kulturistika. Napriek výrazným prekážkam vo vtedajšej spoločnosti spojila kulturistických nadšencov do súdržných kolektívov s lokálnymi starosťami a radosťami.
Toto už na námestí nemáme. Ulica z námestia smerujúca k hotelu Tríbeč (v pozadí s neónovým logom) a ďalej ku gymnáziu. Od roku 1978 tu stojí budova OD Jednota, nevkusne zapadajúca do koloritu námestia. OD Jednota mohol stáť medzi touto rožnou budovou po hotel Tríbeč.
Leto 1966, Duchonka, "pohoda, klídek, leháro". Pri pláži časť priekopníkov topoľčianskej kulturistiky, zľava: Vladimír Dvonč, Ivan Mallo, Walter Rendek, kamarátky kulturistov, Ladislav Cápay, Vladimír Hlavina. Kulturisti hneď po otvorení vodnej nádrže využili jej prostredie na príjemný oddych.
Toto na námestí už nemáme. Námestie bez budovy Jednoty - o tieto krásne meštianske domy, ktoré dotvárali starú architektúru námestia, sme prišli mi starší aj vy mladší. Poznáte antény na budovách - tie s tromi prvkami sú nasmerované na Bratislavu a tie dlhšie štíhlejšie viacprvkové sú nasmerované na Banskú Bystricu. Mali sme len jeden televízny program. Neskôr sa niektorí koumáci pokúšali "chytiť" Viedeň pomocou predzosilovača z NDR.
Hovorili im kulturisti a oni sa pričiňovali o rozvoj svojho športu i napriek nepriazni centrálnej i lokálnej moci. Moci, ktorá neraz primitívne deformovala kulturizmus a jeho komplexné prednosti. Chalani, mladí muži sa svojím slobodným presvedčením, nadšením spočiatku v jednoduchých podmienkach realizovali v športe, ktorý ich napĺňal a ktorý sa na Západe slobodne šíril a rozvíjal. Posúvali 
kvalitu i kvantitu kulturistiky vpred, až pomohli dohnať v relatívne krátkom čase tú na Západe. To boli výsledky, ktorými sa vo veľkej miere nemohli pochváliť tí, ktorí ich brzdili.
Toto už na námestí nemáme - domy vedľa hotela Koruna. V pozadí bývalý Vzorodev máme.
Mnohé z fotografií sa budú zdať tým skôr narodeným „akési“ povedomé. Možno spoznáte niekoho známeho, niekoho z rodiny. Snáď sa v spojitosti s nimi objaví i nejaká spomienka na roky dávno minulé, prežité v radostnom opojení oduševneného dvíhania železa v atmosfére skromných pivničných posilňovní, v garážových priestoroch či v šopách (chalani cvičievali aj v zime - zababušení a v rukaviciach). Možno sa pridajú spomienky na niekoľkonásobné prezeranie a čítanie domácich a vtedy ťažko dostupných zahraničných kulturistických 
časopisov plných nádherných fotografií a "neznámych" textov.
Rok 1967, Duchonka a popredný topoľčiansky vyznávač kulturistického myslenia Ivan Mallo, ktorý je považovaný za zakladateľa organizovaného kulturistického hnutia v Topoľčanoch (stredoškolský učiteľ - slovenčina a španielčina, dlhé roky pracoval ako pedagóg na SPTŠ v Topoľčanoch).
Ide o pokus priblížiť život nadšencov topoľčianskej kulturistiky, ich spätosť s kulturistikou, hlavne v jej počiatkoch a potom v jej najúspešnejšom období v meste, v osemdesiatych rokoch. Niektoré úsmevné príhody dotvárajú mozaiku vzťahov i podmienok života. Fotografie zobrazujú vtedajších nadšencov kulturistiky, ktorých tváre i skutky pre rozvoj silového športu by nemali upadnúť do zabudnutia.
Ponorme sa od začiatku do hĺbky prezentácie a vráťme sa do rokov dávno minulých i tých novších, obohatení o nové poznatky aj oprášením našich privátnych reminiscencií.
Leto v roku 1967, idyla na pláži pri vodnej nádrži Duchonka. Priekopníci topoľčianskej kulturistiky sa starali o rozruch na tú dobu nie bežne osvalenými postavami: zľava plecnatý Walter Rendek, šarmantná mladá dáma, vyrysovaný Ján Hulényi s rozvinutým abdominálnym svalstvom a "podrezanými" prsnými svalmi, robustný Vladimír Hlavina, Ivan Mallo predopálený z Dryku (mladí muži mali okolo 24 rokov).
V roku 2001 som zorganizoval stretnutie priekopníkov topoľčianskej kulturistiky. Prítomní pospomínali na minulosť a pohovorili i o súčasnosti. Záber ich zachytáva pri spoločenskom dome od hlavnej cesty. Zľava: Ivan Mallo, Jozef Sitkey, na chvíľu sa pripojil okoloidúci, vtedy úspešný pretekár Ján Čierny, Bystrík Káčer, Vladimír Dvonč, Ján Hulényi, Ivan Cápay, Vladimír Hlavina a za fotoaparátom nevidený organizátor stretnutia Ľudovít Bobula.
V Topoľčanoch vyrástli výborní športovci: Ladislav Jurkemik, Miroslav Šatan, Ľubomír Višňovský, Ľubomír Hurtaj, Barbora Balážová..., ale aj osobnosť akou bol Rudolf Vrba (vlastným menom Walter Rosenberg); spolu s Alfredom Wetzlerom zachránili 200-tisíc maďarských Židov - v roku 1944 sa im podarilo úspešne utiecť z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau (rodák z Topoľčian Rudolf Vrba (1924-2006) bol neskôr uznávaný biochemik s geniálnou pamäťou žijúci v Kanade). Rosenbergovci bývali v dome na ulici pozdĺž železničnej trate (asi tam, kde je dnes severný vchod do podchodu pod železnicou). Kvôli výstavbe autobusovej stanice bola zbúraná časť mesta, v ktorej sa nachádzala historická židovská štvrť.Návrat do minulosti dvoch lokalít Topoľčian
Ctení návštevníci mojej webovej stránky, chcel by som sebe i Vám pripomenúť túto významnú topoľčiansku ulicu, po ktorej som dlhé roky chodil a občas chodím aj dnes, keď idem k mamine. V mojej mladosti sme ju považovali za najkrajšiu ulicu v Topoľčanoch a boli sme zhrození, keď na jar, pred výstavbou nadjazdu, začali komunisti vytínať rozkvitnuté japonské okrasné čerešne sakury (hovorili sme si, veď vedeli aký bude postup prác, prečo ich nevyťali predtým, pred zimou) a nechali ich ležať rozkvitnuté celý deň na očiach.
Ulicu si pamätajú vtedajší obyvatelia tejto lokality, zamestnanci inštitúcií, závodov, podnikov, vojaci, žiaci a študenti, ale aj cezpoľní, ktorí sa autobusmi dopravovali po nej. Bola vydláždená žulovými kockami až po Tovarnícky park (vidieť ho na konci) – to bola makačka pre vtedajších cestárov. Vtedy sa volala ulica Februárového víťazstva (my sme ju volali Februárka, v grafickom prejave skrátene Febr. víťazstva - a neviem, že by to niekto považoval za prznenie historickej udalosti) a cez II. sv. vojnu sa volala podobne – Adolfa Hitlera. Dnes má ten správnejší názov – Tovarnícka. Od rámp po reštauráciu Zlatý Baránok je to asi 1400 m (topoľčianska míľa). Ja by som súhlasil s názvom Stummerova ulica a Stummerovu by som premenoval na Špitálsku.
Spojový autobus, Škoda 706 RO, Topoľčany – Ardanovce, stojí pred koľajnicami vlečky do závodu Elektrokarbon (v prípade zvýšeného vyťaženia ťahal za sebou príves – taká oblá maringotka na kolesách). Vlečka z tejto strany nebola chránená rampami, pred koľajnicami kvôli bezpečnosti pobehoval zamestnanec mávajúci červenou vlajočkou. Na tie dva malé šikmé rožky v strede nad čelnými sklami autobusu sa počas štátnych sviatkov zasúvali vlajočky – sovietska a československá.
Vpravo vedľa bicyklistov je odbočka ku koľajniciam vlečky do závodu Mier (asi 700 m). Vľavo tá plocha sa využívala na ojedinelé parkovanie, ale aj pre výcvik autoškoly. Oproti je dnes fitness Carbon prerobené z bývalej jedálne zamestnancov závodu. Veľký strom v pozadí plochy je gaštan. Za trávnatou plochou je prístupová cesta do závodu.
V pozadí vľavo vyčnieva dom, v ktorom bývali Dierovci. V pozadí vyčnieva ďalší dom – tam býval známy topoľčiansky plavec (držal svetový rekord v diaľkovom plávaní v tečúcej vode) a stredoškolský učiteľ na SVŠ a neskôr gymnáziu František Vlčko s rodinou. A oproti domu, cez cestu, stála známa krčma Bočečka. Ešte ďalej po ľavej strane vidieť bledú stenu tretieho vyčnievajúceho domu (Mašindov – záhradník), kde bývali Balogovci, Smatanovci, Škorňákovci a holič Paluš s manželkou. Vpravo v dome s rovnou strechou bývali Valentovci.
O niekoľko rokov pri stiahnutých rampách, v inkriminovanom čase, čakali motorové vozidlá, konské povozy atď. až takmer po začiatok kasární (nákladné vlaky mávali obrovské množstvo vagónov - dnes sa používajú kamióny, ktoré ničia slabo dimenzované cesty). A tak sa pristúpilo k výstavbe nadjazdu. Štvorprúdovka sa rozširovala doľava (smer do Tovarník), a tak vyčnievajúce domy boli asanované.
Ešte jedna zaujímavosť. Mohol som mať dvanásť rokov, keď sa vedľa tejto cesty (ľavá strana smerom do Tovarník) kopal hlboký kanál pre veľké betónové potrubie. Pred vchodom do kasární (začali sa stavať v roku 1938), vedľa cesty zo strany vchodu do základnej školy (daná do prevádzky v roku 1962), vykopal bagrista ľudské pozostatky. Informácia sa rýchlo rozšírila a bol som medzi zvedavcami. Uvidel som kúsky drevenej rakvy, uniformy, rozdrvené časti lebky s vlasmi. Môj otec mi potvrdil, že počas druhej svetovej vojny tam mala nemecká armáda malý cintorín (mali to byť asi štyria-piati vojaci, ktorí padli v bojoch s partizánmi). Výkopové práce boli na čas zastavené a stav sa riešil cez západonemecké veľvyslanectvo.
Poznámka: Podľa historických prameňov bolo pri kasárňach Delostreleckého pluku v Topoľčanoch pochovaných asi 80 nemeckých vojakov (najviac na Slovensku, pramene neuvádzajú presnú lokalitu). Hroby príslušníkov skupiny SS-Kampfgruppe Schill pri kasárňach v Topoľčanoch boli už krátko po skončení vojny zničené.
A teraz vzácny letecký pohľad na Topoľčany (možno z prvej polovice dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia) - zorientujme sa, vľavo hore smerujúca "hrubá čierna čiara" je naša "Februárka" v dávnej minulosti. Určite objavíte mnohé budovy, ktoré stoja aj dnes napr. secesná vila na Pílskej ulici postavená v roku 1912 (zámoček pri SOŠ drevárskej; vila pôvodne patrila asi Adolfovi Schmidtovi, majiteľovi parnej píly a parketárne - ale skutočnými majiteľmi píly a parketárne boli Stummerovci), prvý topoľčiansky činžiak - železničiarsky dom postavený v roku 1922, .... Zároveň môžeme vidieť, že dnešný východ, časť ulice z námestia smerom k dnešnému gymnáziu bola vtedy ešte zastavaná - na fotografii budova gymnázia ešte nestála (v roku 1945 bola daná do užívania časť komplexu).
Veľkou škodou bolo zrušenie reprezentatívnej synagógy v maurskom slohu (dnes učilište na ul. T. Vansovej), ktorá bola vyprojektovaná topoľčianskym staviteľom a architektom Bilikom - unikátna stavba na vtedajšom Slovensku. Stavba však nebola v rozpore s predpismi ortodoxnej synagógy, pokiaľ išlo o vzhľad, nemala žiadne veže alebo vežičky, ktoré by urážali tradičných veriacich. Začali ju stavať koncom 19. storočia a vysvätili ju v roku 1900.
Starší Topoľčanci - a nielen tí z Topoľčian - určite spoznajú túto budovu s nápisom NAGY - TAPOLCSÁNY. Ide o železničnú stanicu z čias, keď sme boli súčasťou Rakúsko-Uhorska. Parná lokomotíva pokojne dymí a zamestnanci železníc spolu s deťmi (možno prednostu stanice) pózujú pred objektívom fotografa. Vpravo si možno všimnúť bicykel - podobné retro modely sú dnes opäť v móde, najmä medzi dámami - okolo zadného kolesa bývala ochranná sieťka, ktorá chránila sukňu pred ušpinením či nešťastným zachytením do výpletu kolesa.
Koľkí z nás z tohto miesta cestovali do práce, do školy, za zábavou, na vojenčinu... Železničná stanica bola pre mnohých bránou do sveta. Stála tu a stojí ako nemý svedok každodenných príjemných i nepríjemných chvíľ, radostných stretnutí i tichých či hlučných rozlúčok.
V 50. až 70. rokoch, kým nebol postavený nadjazd, bola na opačnej strane stanice konečná zastávka spojových autobusov. Tie sa tu otáčali a potom pokračovali ulicou pozdĺž trate k radu autobusových zastávok.
V prvých rokoch prevádzky trate Nitra-Prievidza (koniec 19. storočia) premávali na trati ľahké parné rušne triedy 300 až 310, ktoré dosahovali rýchlosť do 45 km/h, približný výkon mali do 230 koní. Na obrázku ešte nie je prekrytie nástupišťa.
Poznámka: Železničná stanica Nagy‑Tapolcsány bola otvorená v rámci postavenia trate Nitra - Topoľčany v roku 1882. V roku 1884 sa trať rozšírila z Topoľčian do Veľkých Bielic (Baťovany ešte neexistovali). V roku 1896 bola predĺžená až do Prievidze. No bez ohľadu na jej súčasný stav mohla zostať pôvodná železničná stanica so zmodernizovaným interiérom a udržiavaným exteriérom dôležitým symbolom spojenia minulosti s prítomnosťou.
DUCHONKA
Farebná krása Duchonky (275 m nad morom) - brezovo-borovicový háj a vzadu vpravo jelšami obrastený breh, vedľa ktorého ústi do vodnej nádrže potok Železnica (pramení v nadmorskej výške asi 650 m v Považskom Inovci na južných svahoch vrchu Panská Javorina - 942 m n.m.). A vzadu vedľa potoka je za výbežkom do nádrže zakrytá pláž, na ktorej sú na čierno-bielych fotografiách priekopníci topoľčianskej kulturistiky. Vľavo na obrázku vodná hladina zátoky obmýva tzv. malú pláž. Vtedy bolo pre nás nevšedné spájať takýto prírodný výtvor na Duchonke s pojmom "pláž". Pri náprotivnom brehu (výbežok do vodnej nádrže) stál v minulosti vysoký skokanský mostík (asi 3,0 m) a ešte jeden nižší. Aróma vody, miešaná s arómou hája vytvárali v horúcom lete nezabudnuteľnú pachovú stopu v našej pamäti.
Vodná nádrž Duchonka aj s priehradou (13 km od Topoľčian) sa začali budovať v roku 1961. Podľa mojich informácií sa o to najviac pričinil vtedajší predseda ONV v Topoľčanoch Peter Ondrašík - mal rád prírodu, poľovníctvo (známy je aj tým, že v roku 1968 nedovolil maďarským okupačným vojskám z Varšavskej zmluvy vstúpiť do areálu Topoľčianskych kasární); počas rokov normalizácie za to "pykal".
Nádrž bola prvýkrát napustená 14. mája 1966. Zaťažkávacou skúškou bol následný XIII. Celoštátny zraz turistov (24.-27. júl 1966), kedy sa tam tiesnilo až osemtisíc účastníkov.
Televízia priniesla reportáž z novootvorenej rekreačnej oblasti pre pracujúcich - po vodnej hladine sa premával i rýchly motorový čln a boli i zábery z neho; vraj kvôli bezpečnosti už platil v ďalších rokoch zákaz plavby pre motorové člny.
Pohľadnica Duchonky z polovice 70-tych rokov dýcha slnečným letom, teplom, pohodou oddychu počas života v socializme. Vtedy slnko hrialo, nepálilo! Hore je chatová oblasť južne nad hrádzou - v pozadí reštaurácia Breza. V strede vľavo časť pravostranného brehu, vpravo návštevníkmi obsypaná veľká pláž. Dole je pravostranný breh pri hrádzi + deka či nafukovačka a oddychovalo sa - podľa tieňa okolo poludnia. Pamätáte si šikmo sklonenú brezu nad vodnou hladinou? V tom čase bolo trendové oddychovať na Duchonke.
Pohľadnicu som dostal od priateľky v júli v roku 1977, keď som bol na vojenčine. Zacnelo sa mi ..., mal som to za pár. "Videl som" slnečnú letnú júlovú cestu od Prašíc po Trojičku a vedľa cesty nad priekopou košaté stromy čerešní obsypané zrejúcimi červenými plodmi, dolné konáre opreté o naokolo ušliapané obilie. "Videl som" žltohnedý lán obilia pripravený na žatvu.
Vojenčina "nespravila" zo mňa chlapa, ale umožnila mi spoznať akého svinstva je schopný napáchať človek s vojenskou hodnosťou alebo skupina mentálne zaostalých mazákov. Odvtedy som zanevrel na armádu. Aj keď medzi vojakmi z povolania aj vojakmi základnej služby boli aj ľudia.
Ešte jedna pohľadnica, ktorá pripomína krásu Duchonky. Reštaurácia Breza nemá ešte zastrešenú terasu.
Duchonka bola vyhľadávaným rekreačným strediskom. V minulosti bola ocenená za najlepší kemp najvyšším ocenením ocenením Zlatá ruža. V 70-tych a 80-tych rokoch prúdilo cez víkendy nielen z Topoľčian na Duchonku množstvo stopárov, cyklistov, motocyklov, áut, autobusov ovešaných do prasknutia pasažiermi. Cez letné prázdniny žila lokalita čulým turistickým a kultúrnym ruchom. Záujem bol nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. V rozhlasových správach v tom období boli bežné informácie, že rekreačná oblasť Duchonka už nemá voľné miesta. Chaty boli obsadené do posledného miesta, využívali sa bungalovy, stany či dokonca karavany. No a "trampi" v maskáčoch s pár korunami vo vrecku, so šatkou okolo krku, s kanadami na nohách, gitarami a ešusmi spávali na deke pod širákom - to bola sloboda v neslobode.
Informácie som registroval najmä v správach v sobotu poobede, keď som najskôr počúval Zákrutu, Maratón či rozhlasovú hru pre deti a mládež. Ale v nedeľu poobede sa zvyčajne frčalo na Duchonku. To príťažlivé čo vtedy komunisti vybudovali, neskôr "kapitalisti" nechali zdevastovať.
Nad priehradou trónila ako nádherná kráľovná reštaurácia Breza. Terasa je už zastrešená.
NEMEČKY
Vodná nádrž Nemečky (dokončená v roku 1965) bola v menšom kurze a využívali sme ju, keď sme si chceli zaplávať v čistejšej vode. S bratom Viliamom sme ju výužívali na vtedy nový šport - windsurfing. Vodná nádrž bola postavená pre potrebu kvalitnej pitnej vody pre špičkový československý pivovar a sladovňu v Topoľčanoch - prvé pivo bolo vyrobené v roku 1964 (voda sa brala najskôr z Bebravy) a pivovar dával prácu vyše tisícke zamestnancov. Slad vyvážali pod označením "český slad". Región Topoľčian mal výborné podmienky pre pestovanie pivovarníckeho jačmeňa a chmeľu. Pivo bolo spočiatku označované za kvalitnejší nápoj ako svetoznáme pivo "plzeňského typu". Úspešný príbeh pivovaru a pív Topvar (pýchy mesta) a množstva ľudí, spojených s jeho výrobou - sa ukončil tragikomicky v roku 2010.
Topoľčiansky hrad
Nad obcou Podhradie sa týči dominanta okolia - Topoľčiansky hrad (525 m nad morom), asi 16 km od Topoľčian. Jeho vznik sa datuje do prelomu 13.-14. storočia. S prípravnými stavebnými prácami mohol začať strýko Matúš či otec Matúša Čáka Trenčianskeho Peter a pokračoval Matúš - 2,0-2,5 m hrubý obvodový múr a hlboká suchá priekopa a neskôr veža excentricky vstavaná do obvodovej hradby (vchod do veže bol v druhom podlaží, celkovo šesť podlaží). V druhej polovici 14. storočia bolo vonkajšie opevnenie doplnené o parkanovú hradbu - slúžila pre strelcov z kuší.
Pre zaujímavosť: hrúbka steny ranogotickej veže na prízemí dosahuje 2,9 metra a veža má rozmery 9 x 9 metra a bola vysoká 20-22 m. Topoľčiansky hrad bol na území strednej Nitry najmocnejším feudálnym hradom. Od roku 1340 sa uvádza ako Topoľčiansky hrad.
Na jeho vládcu Matúša Čáka Trenčianskeho sme boli náležite pyšní, aj keď hradu náležitú pozornosť nevenovali komunistickí vládcovia.
Na obr. hore je pohľad na hrad zo západu aj s druhou hradnou bránou; vpravo v pozadí vidíme Bánovce nad Bebravou (17 km). Na obr. dole je pohľad z východu - hlavná brána s prístupovou cestou.
Se
č
éniovci delia rozsiahle rodinné majetky,
pri
č
om Topo
ľč
ianske panstvo s hradom pri-
padlo Frankovmu synovi Ladislavovi a neskôr
Prvá písomná zmienka o hrade sa objavila v roku 1318. V roku 1321 prešiel hrad do rúk kastelánov uhorského kráľa Karola Róberta. V roku 1389 ho kráľ Žigmund Luxemburský (uhorský, český, rímsky, lombardský kráľ a rímsko-nemecký cisár) daroval Frankovi a Šimonovi zo Sečian (Szechenyiovci).
V roku 1411 si Sečéniovci delia rozsiahle rodinné majetky, pričom Topoľčianske panstvo s hradom pripadlo Frankovmu synovi Ladislavovi a neskôr jeho rovnomennému synovi. O podobu hradu sa rozsiahlymi stavebnými aktivitami zaslúžili Szechényiovci (v 14.-15. storočí), po nich Országhovci, Forgáchovci, od roku 1687 Bercsényiovci. V čase rozvoja palných zbraní bol hrad vybavený malými i veľkými delami a húfnicami, mažiarmi.
Podľa najnovších hradných výskumných prác husiti na Topoľčianskom hrade nikdy neboli. Ale zahraničné dokumenty... Pätnáste storočie bolo plné komplikovaných udalostí, spanilých jázd husitov. V roku 1434 hrad obsadila a držala husitská posádka (hajtman husitov-sirotkov Jan Čapek zo Sán). Husiti hrad rozšírili o prvé predhradie s dvojicou protiľahlých vstupných brán. Stred južnej hradby zabezpečili päťbokou baštou, ktorá je prvou replikou táborského typu veží na Slovensku a je aj historicky doložená ako husitská stavba.
Veľkú prestavbu hradu pred husitmi mali zrealizovať vtedajší majitelia hradu Széchenyiovci (pôvod rodu je zahalený mýtmi a legendami, najpravdepodobnejšie pochádzali z Novohradu čo je Poiplie) - aj časť trojpodlažného hradného paláca. Južný palác mal byť postavený na prelome 16.-17. storočia.
Predpokladaný vzhľad Topoľčianskeho hradu v čase najväčšieho rozkvetu.
Uhorský kráľ Vladislav I. Jagelovský (vládol v rokoch 1440-1444) dal v roku 1443 listinou vplyvnému uhorskému šľachticovi Pongrácovi II. zo Svätého Mikuláša do zálohu hrady Starhrad a Strečno v Trenčianskej župe, ktoré mal do tej doby v držbe Vladislavov verný kapitán hradov Šariš a Topoľčany, hajtman husitov-sirotkov Jan Čapek zo Sán - bojoval po boku Jana Jiskru, ale aj proti nemu.
Potom sa hrad dostal naspäť k pôvodným majiteľom Széchényiovcom len nakrátko, pretože hrad obsadili žoldnieri Jana Jiskru. Bolo to obdobie "bezvládia", anarchie v Uhorsku, kedy bolo niekoľko záujemcov o uhorskú korunu, kedy neplatili dohody či zmluvy, keď krajinu v rokoch 1445-1447 spravovalo sedem kapitánov - medzi nimi Jan Jiskra, kedy aj husitskí žoldnieri bojovali medzi sebou v službách "niekoho", medzitým boje s Turkami, kedy sa zo spojencov stávali nepriatelia a vzápätí opäť spojenci a ...
Letecký pohľad na hrad z druhej polovice tridsiatych rokov minulého storočia, autor etnograf Karol Plicka (1894-1987). Už nevidieť palácový komplex, ale nízke hradby druhého predhradia ešte stáli.
V rokoch 1663-1664 bol hrad podrobený Turkami.
Začiatkom 18. storočia vypuklo protihabsburské stavovské povstanie kniežaťa Františka II. Rákocziho. Hrad bol v roku 1708 obsadený kurucmi (majitelia hradu Forgáchovci sa pridali na stranu povstalcov) a pri dobýjaní ho silne poškodili cisárske vojská (delostrelectvo už malo vyššiu ničivú silu). Aj keď bol hrad opravený, postupne začal pustnúť a chátrať.
V rokoch 1888-1898 nechal barón August Stummer hrad čiastočne upraviť a zakonzervovať aj hrubozrnnou omietkou a vtedy získal vrchol veže siluetu charakteristického stupňovitého ozubenia, ktoré vidieť zdiaľky (podľa mňa vydarený architektonický počin). Naposledy rodina Stummerovcov hrad upravovala v roku 1924.
Topoľčiansky hrad pred rokom 1945. Hrad ešte stále spravovali Stummerovci. Vidíme pomerne zachované vonkajšie južné hradby s polygonálnou baštou (v 15.-17. storočí mohli strelci z kuší, husitských hákovníc - pozostatky priečok na zachytenie hákovníc a neskôr z arkebúz, z bokov bašty brániť južné hradby), predbránie so stopami strážnice pri hlavnej bráne.
Vedľa cesty vedúcej k juhovýchodnej hlavnej bráne vidíme nízke hradby druhého predhradia (asi 2 m vysoké, 0,75 m hrubé) s dvomi strážnymi baštami a čiastočne aj s treťou - tento priestor slúžil na ochranu okolitého obyvateľstva a dobytka (vybudované v druhej polovici 15. storočia). V časoch rizika napadnutia hradu, bol svah určite holý, aby bolo dobre vidieť a zasiahnuť nepriateľa. Po II. sv. vojne použili dedinčania materiál z hradieb na stavbu domov a hospodárskych budov.
Sklon ľavého svahu je 21 ° a pravého 18 °. Pre ozbrojených útočníkov bolo namáhavé šliapať po takej strmine k hradu. Jednoduchšie mohlo byť dobýjanie hradu zo strany hlavnej brány a brány na opačnej strane hradu, lenže tam boli na horných rožných baštách umiestnené hradné delá.
Zrúcanina bola a je vyhľadávaným spestrením pobytu pre návštevníkov Duchonky, ale aj zastávkou pre bežných víkendových turistov (pri peknom počasí nádherné výhľady). Hrad by mal mať vizuálne spojenie s hradom Uhrovec (26 km, 591 m n.m., Matúš Čák sa ho zmocnil násilím v roku 1285), už dávno v minulosti zaniknutým Michalovým hradom (29 km, 541 m n.m.) nad obcou Kolačno a s hradom Gýmeš (30 km, 514 m n.m.) v pohorí Tríbeč (Matúš Čák sa ho násilím zmocnil v roku 1302). Ale aj Matúšovým zdedeným Oponickým hradom (25 km, 333 m n.m., postavil ho Matúšov brat Peter Csak, ktorý zomrel mladý okolo roku 1300) či s vidieckymi šľachtickými sídlami v Nitrianskej Strede (18 km), Šimonovanoch (25 km), Ostraticiach (18 km), Ruskovciach (14 km) a vrchom Zobor (43 km, 587 m n.m.) ponad masív Vinište.
Dostať sa hore na Topoľčiansky hrad dá zabrať bežnému návštevníkovi. Ale čo taký naložený voz kedysi? Asi ho po strmej kamenistej ceste hneď od obce ťahali voly a nie kone. Vždy ma zaujímali zdroje pitnej vody na hradoch (na Topoľčianskom hrade bola cisterna na dažďovú vodu na nádvorí), vyhadzovanie odpadu a riešenie vtedajších záchodov.
Architektúra hlavnej brány Topoľčianskeho hradu, pozostatky hradieb druhého predhradia vedľa prístupovej cesty, stopy po strážnici na hradbách vedľa hlavnej brány.
Na stredovekých gotických hradoch sa veľká potreba vykonávala v arkierových záchodoch (prevétoch). Vystupovali z fasády obytnej veže alebo iného objektu na strane, ktorý býval na okraji priepasti. V arkieri bola kamenná, drevená doska s otvorom. Výkaly padali priamo do priepasti alebo sa tam odviedli ryhou. Na očistu po potrebe využívali bohatí obyvatelia hradu handry, ktoré sa potom oprali a opäť používali, vlnu z oviec, ružovú vodu. Už dávno pred stredovekom sa vo vyspelých kultúrach (Grécko, Rím) používali záchodky, nočníky.
Fotografia datovaná do roku 1907. Architektúra zadnej brány je podobná hlavnej bráne. Vpravo, v pozadí, sa belie silueta Kostola sv. Michala Archaniela v Závade.
Topoľčiansky hrad mal prevét na severnom okraji západnej fasády obytnej veže, a to vo výške 3. podlažia. Jeho zvyšky vidieť dodnes. Dodnes vidieť ďalší, ktorý bol v severnom paláci (odvedenie výkalov do skalnej priehlbne). Predpokladám, že bežní "zamestnanci" na hrade "kalili" v stajniach alebo do košov, ktoré sa potom pri čistení stajní z hradu vynášali. Len tak hocikedy vybehnúť z hradu do krovia nebolo vždy možné. Na väčšine stredovekých hradov býval chlad, tma, špina a smrad a intimita bola dosiahnuteľná poskromne.
Uvádza sa aj to, že bežné služobníctvo a stráže, najmä keď nemohli opustiť svoje miesto (napr. pri nočnej službe), používali nočníky - nádoby na vykonanie potreby. Tieto sa potom vyprázdňovali do hradných žúmp (po naplnení sa čistili a využívali sa aj na vylievanie obsahu na obliehajúcich nepriateľov), priekop alebo vylievaním mimo hrad.
Matúš Čák Trenčiansky (Pán Váhu a Tatier, Matúšova zem, "štát v štáte") - narodený asi v roku 1260 a zomrel v roku 1321. Žiadny z vtedajších uhorských kráľov si netrúfol na Matúša Čáka a nepomohli ani cirkevné kliatby uvalené na neho. Od roku 1297 zastával najvyššiu hodnosť - palatín krajiny. Na vrchole moci kontroloval 12 stolíc a 30 hradov (niektoré údaje hovoria o vyšších číslach).
Csákovci pochádzali z Ostrihomu (na slovenskej strane Dunaja sa oproti Esztergomu nachádza Štúrovo); Matúš sa nepovažoval za Slováka ale za Uhra.
Za vývojom a poslednou rekonštrukcie hradu nestojí štát a jeho špecialisti, ale súkromné osoby, výskumníci, ktorí mohli k svojej živnosti pristupovať utilitárne a robiť len to nevyhnutné minimum, ktoré od nich vyžadujú právne predpisy. Doterajšie rekonštrukcie boli financované zo sponzorských darov a z Nórskych fondov. Pri rekonštrukcii hradu sa objavili "akési" podozrenia.
V dejepise sme sa učili o dejinách zahraničných krajín až nepochopiteľne detaily, ale o dávnej histórii v našom regióne nám nebolo ponúknuté takmer nič
Úsvit našich predkov. Na východnom svahu vrchu Úhrad (685 m n. m.) boli objavené zvyšky hradiska s kamennozemným valovým opevnením, ktoré zrejme postavil ľud lužickej kultúry (kultúrny komplex strednej doby bronzovej až po dobu laténsku - 1300-400 pred n.l.) - starovek. Vrch je čiastočne skrasovatený, v dolinách na úpätí sú vyvieračky. Hradisko sa mohlo využívať na kontrolu obchodnej cesty v danej lokalite.
Lužické osídlenie je doložené črepmi aj na hradnej vápencovo-dolomitovej skale nad obcou. Predpokladá sa, že išlo o neopevnenú výšinnú osadu (zatiaľ tu nebolo objavené valové opevnenie). Výsledky posledného výskumu v suteréne južného paláca Topoľčianskeho hradu posunuli obdobie prvého osídlenia skaly do mladšej a neskorej doby bronzovej (2000-1000 pred n.l.).
Jaskyňa Opálená skala sa nachádza juhozápadne od obce Podhradie v lesoch Považského Inovca asi 250 m od lyžiarskeho vleku. Je dlhá 50 m a prudko klesá do hĺbky 13,5 m. Sinitrová výzdoba (krasová výplň) jaskyne je značne poškodená od ľudí. V jaskyni je usídlených 6 druhov netopierov.
Dva úchvatné pohľady na čiastočnú krásu obdobia vrcholného stredoveku a úroveň pevnostného staviteľstva. Na prvom obrázku chýba pôvodná architektúra vzájomne prepojeného palácového komplexu, hospodárskych budov, priestorov pre strážnu posádku, služobníctvo. Druhý obrázok - panoráma hradu z cesty medzi Prašicami a Duchonkou. Zároveň súčasná smutná realita starostlivosti o historické pamiatky na Slovensku.
Kipfenberg je ostrohový hrad (nad strmým útesom) na vysokej skale 430 m nad morom – nad obcou Kipfenberg (Naklonená Hora), v okrese Eichstätt v Bavorsku v Nemecku.
Hrad sa staval v 12. storočí a bol vo vlastníctve grófa Grögling-Hirschberg a v roku 1277 ho vlastnil rytier Kropf, ktorý sa volal Kropf von Kipfenberg.
Hrad má štvorcovú asi 30 metrov vysokú vežu Špicatý zub z obdobia gotiky (približne od polovice 12. storočia do konca 15. storočia) na ploche 7x7 metrov a vchod vo výške 10 metrov. Hradby jadra hradu sú hrubé 1,45 metra.
Určite aj Vás zaujala vysoká veža hradu, ktorá sa veľmi podobá na vežu Topoľčianskeho hradu. Preto mám dôvod si myslieť, že architektúrou hornej časti veže sa mohli inšpirovať Stummerovci pri prestavbe veže Topoľčianskeho hradu.
Hradná ruina bola v rokoch 1914-1925 prestavaná. Kipfenberg je momentálne v súkromnom vlastníctve (časť je prístupná verejnosti) a jeho vizuálny dojem a udržiavanie exteriéru aj interiéru je na úplne inej úrovni, ako to je s Topoľčianskym hradom. Veď na palácovom komplexe to je vidieť na prvý pohľad.